1. KAPITOLA

USUDZOVANIE A ROZHODOVANIE: TEÓRIE, TYPOLÓGIA A PRÍKLADY

 

HLAVNÉ BODY / ČO SA V PRVEJ KAPITOLE DOZVIETE:

  • ako sa vyvíjali pohľady na usudzovanie a rozhodovanie jednotlivcov,
  • čo je obmedzená racionalita,
  • kto sú ekoni a kto – humani,
  • pár faktov o štruktúre mozgu,
  • o hlavnej/centrálnej kognitívnej ilúzii a o tom, aký je rozdiel medzi automatickým rozhodovanímdeliberatívnym rozhodovaním,
  • akú úlohu zohrávajú emócie pri rozhodovaní,
  • či sa môžeme spoliehať na intuíciu a špeciálne – či sa možno spoliehať na intuíciu pri rozhodovaní v jednotlivých profesiách.

 

1.1         VÝVOJ POHĽADOV NA USUDZOVANIE  A ROZHODOVANIE SA

Človek sa rozhoduje pomerne často. Rieši, čo kúpi, s kým trávi čas, kde bude pracovať, za akých podmienok a pod. V tejto kapitole sa bližšie pozrieme na to, čo veda vie o tom, ako sa rozhodnutia robia a čo na ne vplýva. Predtým poskytneme niekoľko definícii konceptu rozhodovania a s tým spájaného konceptu usudzovania.

Existujú viaceré definície rozhodovania a usudzovania (pozri napr. Bačová, 2010). Príkladom je pohľad na rozhodovanie ako na kognitívne procesy, ktoré prebiehajú, keď sa človek rozhoduje, s tým, že  kognitívne procesy[1], možno pokladať za základ hodnotenia alternatív voľby (formovanie úsudkov) a uskutočnenia tejto voľby (rozhodovania) (Chater, 2009). Rozhodovanie je potom voľba jednej cesty spomedzi viacerých (Gilovich, Griffin, 2010) na základe vyhodnotenia možných budúcich výsledkov rozhodnutia, a preto obsahuje posudzovanie, t. j. proces hodnotenia (Chater, 2009 v Bačová, s. 24). Pri rozhodovaní sú dôležitými konceptmi preferencie hodnoty.

Existujú viaceré myšlienkové školy, ktoré vysvetľujú, ako sa jednotlivec rozhoduje a aké faktory na to vplývajú. V krátkosti sa dotkneme klasických racionálnych teórií rozhodovania, ktoré postulovali koncept homoeconomicus, teda človeka racionálneho, ako aj myšlienkových škôl založených na výskume psychológie, neurovied a neuroekonómie. Tie pri rozhodovaní zdôrazňujú emócie. Aj na základe poznatkov výskumu psychológie sa postupne začali meniť pohľady na rozhodovanie používané v ekonómií, začala sa formovať behaviorálna ekonómia. Bližšie sa uvedeným pohľadom venujeme v ďalšom texte.

O otázke racionality[2] sa vo filozofii diskutovalo už v Antickom Grécku. Klasické racionálne teórie rozhodovania začali vznikať počas osvietenectva, keď sa francúzski matematici, napríklad Blaise Pascal a Pierre Fermat, venovali teóriam pravdepodobnosti v kontexte rozhodovania. Racionálneho aktéra vnímali ako aktéra s konzistentnými preferenciami. Rozhodovanie sa v klasických racionálnych školách zvykne chápať ako hodnotenie rizík a odmien, ktoré sú spájané s rozličnými možnosťami voľby, a vo výbere najlepšieho možného postupu. Decizor, teda ten, kto rozhoduje, podľa tohto pohľadu preferuje najvýhodnejšiu alternatívu a pri rozhodovaní sleduje svoj záujem. Pri jednotlivých alternativách hodnotí faktory „pre“ a „proti“, čo možno označiť aj ako kalkul[3]. Príkladom je tzv. morálna algebra. Nemecký psychológ Gerd Gigerenzer nám takýto prístup ilustruje na príklade listu, ktorý napísal Benjamín Franklin svojej neteri a ktorý je uvedený v nasledujúcom rámčeku.

RÁMČEK 1: List Benjamína Franklina svojej neteri z roku 1779

Ak máš pochybnosti o tom, či je daný muž vhodný na to, aby si sa za neho vydala, daj dokopy všetky argumenty „ZA“ a všetky argumenty „PROTI“, a to v dvoch samostatných oproti sebe stojacích stĺpčekoch na jednom kuse papiera.

 

Keď si už nad nimi premýšľala také 2 – 3 dni, vykonaj operáciu podobnú tým, ktoré robíš pri riešení niektorých úloh z algebry: všimni si, ktoré dôvody a motívy v každom zo stĺpcoch majú rovnakú váhu, jednotka k jednotke, jednotka k dvojke, dvojka k trojke alebo podobne, a keď si  vyradila z oboch stĺpcov všetky tie, ktoré sa rovnali, všimni si, v ktorom stĺpci ti ostal rozdiel….

 

Tento typ morálnej algebry používam často pri riešení dôležitých a neistých otázok a aj keď nemôžu byť matematicky úplne presné, podľa mňa je tento prístup extrémne užitočný.

 

Mimochodom, ak sa to nenaučíš, obávam sa, že sa nikdy nevydáš.

Zdroj: Todd – Gigerenzer a kol. (2012,  s. 12-13)

Aj ekonómia, ktorá sa ako vedná disciplína presadila v 18. storočí, sa venovala skúmaniu toho, ktoré faktory majú vplyv na ľudské rozhodovanie a ako tieto rozhodnutia možno ovplyvniť s cieľom dosiahnuť všeobecné blaho. Ekonómovia postupne vypracovali viaceré modely poukazujúce na spôsob rozhodovania. Príkladom konceptov rozhodovania skúmaných v mikroekonómii je koncept utilitarizmu, ktorý vypracoval John Bentham a bližšie ju približuje  Baláž (2010, s. 89):

„prví ekonómovia sa veľa zaoberali psychologickými aspektmi rozhodovania. John Bentham (1748 – 1832) napríklad zaviedol do ekonomickej vedy pojem „úžitok“ (utility). Pojem mal slúžiť na meranie psychologického rozmeru ekonomických veličín. Bentham sa domnieval, že sledovanie vlastných záujmov je u ľudí prejavom racionálnej aktivity, ktorá je u každého človeka založená na výpočte možného pôžitku a/alebo bolesti. Ekonomické voľby podľa Benthama boli založené na individuálnych hodnoteniach aktivít podľa toho, ako prispievali k maximalizovaniu úžitkov. Koncom 19. storočia tak vzniká myšlienková škola tzv. utilitaristov. Tí sa domnievali, že spoločnosť by mala byť organizovaná tak, aby sa maximalizovali kolektívne úžitky,     t. j. šťastie. Od odhadu očakávaného úžitku závisí, či rozhodnutím nastáva  maximalizácia úžitku. Nikto však nevedel, akým spôsobom sa v ľudskej mysli formuje vnímanie úžitkov a ako by sa tieto úžitky dali objektívne merať“.

V týchto normatívnych modeloch rozhodovania sa ich autori pozerali na človeka ako na racionálneho činiteľa, ktorý sa usiluje o maximalizáciu vlastných záujmov, ktorý dokáže riešiť matematické problémy, je schopný spracovať všetky dostupné informácie v požadovanom čase a rozumie problémom a následkom svojho rozhodnutia (Bačová, 2011, s. 107). Mikroekonómia tak zaznamenala v 19. storočí posun v paradigmách a bola ovplyvnená fyzikou a matematikou. Tieto vedy dokázali opísať tými istými matematickými nástrojmi veľmi rôzne veci a javy, ako napríklad správanie sa elektrického prúdu. Ekonómovia sa pokúšali o väčšiu exaktnosť, napr. v práci francúzskeho ekonóma Leóna Walrasa. Matematická ekonómia 19. storočia sa výrazným spôsobom „podpísala“ na formulovaní základov teórie ekonomického rozhodovania. Mikroekonómia sa zaradila do klasickej ekonomickej školy založenej na určitých apriórnych predpokladoch a na povahe ekonomických javov (Baláž, 2010, s. 90). Príkladom normatívne adekvátneho a racionálneho usudzovania je Bayesovské usudzovanie[4] (Sikora, 2012).

Na limity klasických racionálnych teórií rozhodovania poukázal ako jeden z prvých Herbert Simon v roku 1945 vo svojej knihe Administrative Behavior. V nej sa venuje analýze ľudského rozhodovania a organizáciám. Hovorí, že existujú praktické limity ľudskej racionality a že tieto limity nie sú statické, ale závisia od organizačného prostredia, v ktorom jednotlivec prijíma rozhodnutia. Zdôrazňuje teda organizačný kontext rozhodovania. Simon tak zamieta predstavu o konzistentnej, hodnotu maximalizujúcej kalkulácie v správaní človeka (Letovancová, 2011, s. 21). V jeho ďalšej knihe Models of Man z roku 1957 predstavil koncept obmedzenej racionality (bounded rationality): „kapacita ľudskej mysle formulovať a riešiť zložité problémy je veľmi malá v porovnaní s veľkosťou problémov, ktorých riešenie si vyžaduje objektívne racionálne správanie v reálnom svete“ (Jones a kol., 2013).

Obmedzená racionalita podľa Simona (1957) je založená na týchto princípoch:

  • Ľudia si na riešenie problémov vytvárajú zjednodušené modely, ktoré im umožňujú dať zmysel situácii, v ktorej sa nachádzajú. Keďže tieto modely nie sú presným odrazom reality, ľudské správanie je vystavené nepresnostiam a niekedy aj iracionálnym tendenciám.
  • Nedokonalé modely sveta nie sú len jednoduchým produktom našich psychologických limitov, ale sú dôsledkom sociálno-kultúrneho a organizačného usporiadania, v rámci ktorého pôsobíme. Teda podľa Simona obmedzená racionalita nie je len o limitovanej ľudskej kapacite, ale je aj produktom ľudí, ktorých poznáme, miest, v ktorých pracujeme, a vedomosti, ku ktorým máme prístup (Jones a kol., 2013).

Jones a kol. (2013) uvádzajú, že v roku 1932 vznikla tzv. Cowlesova komisia pre výskum v ekonómii[5]. Jej cieľom bolo vybudovať vzťahy medzi  ekonomickými a matematickými vedami (Peck, 2010). Táto skupina bola spájaná s keynesiancami a vstúpil do nej aj Simon.  Išlo (do istej miery) o intelektuálnu opozíciu neoliberalizmu, teda opozíciu proti Chicagskej škole (Chicago Boys), vedenej Friedrichom Hayekom a Miltonom Friedmanom. Milton Friedman vo svojej eseji On the Metholodogy of Positive Economics (1953) napríklad tvrdil, že ekonómovia môžu ignorovať psychologické faktory pri vytváraní predikcií o trhových výstupoch a jednotlivec môže byť chápaný ako aktér bez vášne, racionálny a čisto nasmerovaný na svoje záujmy (Word Bank, 2014).
Cowlesová komisia nakoniec opustila Chicagskú univerzitu a prešla do Yale (v roku 1955). Čo sa týka Simona, ten  spochybňoval základy, na ktorých stála neoliberálna ekonómia. Škola, ktorú naštartoval Simon, Sent (2004) nazýva starou behaviorálnou ekonómiou.

Kahneman uvádza, že ani klasická ekonómia neverí v to, že ľudia sú za každých okolnosti racionálni. Predpoklad racionality je chápaný skôr ako priblíženie reality. Predpokladalo sa, že odklon od racionality je zriedkavý a zmizne pod vplyvom disciplíny trhu (Kahneman, 2003). Podľa Jonesa a kol. (2013) Hayek to tiež tak vnímal a hovoril o existencii nedokonaných vedomostí, podobne ako Simon hovoril o obmedzenej racionalite. Foucault (2008) na základe analýz práce Geryho Beckera uvádza, že neoliberizmus sa pokúšal zahrnúť do svojich koncepcií oboje – racionálne aj iracionálne dimenzie ľudského správania. Rozdiel bol skôr v tom, do akej miery tieto školy vnímali skutočnosť, že iracionálne[6] správanie sa má merať, pochopiť, skúmať a má byť základom pre uvažovanie nad verejnými politikami. Podľa Simona iracionálne správanie je účinne manažovateľné cez rôzne organizácie (od firiem až po štát), čo nebolo v súlade s učením neoliberálnej školy (Jones a kol., 2013). Aj Baláž poznamenáva, že predstavitelia klasickej ekonómie vedeli, že ľudia sa správajú aj iracionálne a  vo svojich rozhodnutiach robia chyby. Individuálne chyby však chápali skôr ako náhodné, a nie systematické odchýlky od racionálneho správania (Baláž, 2010, s. 91).

V 70-tých a 80-tých rokoch vznikla tzv. nová behaviorálna škola, ktorej hlavnými protagonistami sa stali psychológovia Amos Tversky a Daniel Kahneman. Títo autori sa venovali výskumu sklonov ľudí k chybám[7] (bias) a heuristík[8], ktoré vniesli do ekonomických štúdii ľudského rozhodovacieho procesu. Snažili sa odkryť konkrétne procesy, ktoré limitovali racionálnu kapacitu jednotlivca, a určiť, či išlo o schémy spojené s obmedzenou racionalitou. Pokračovali na základoch položených Herbertom Simonom a v roku 1974 publikovali článok, ktorý sa venoval kognitívnym základom procesov, prostredníctvom ktorých sklony k chybám a nesprávne predpoklady vstupujú do ľudského rozhodovania. Chyby vznikajú v ľudskom rozhodovaní na základe heuristik alebo skratiek, ktoré ľudia používajú v rôznych situáciách. Príkladom je snaha dať zmysel zložitým, neistým situáciám, ktoré  ľudia v realite  zažívajú (Jones a kol., 2013).

Tieto vedné disciplíny spochybňujú racionálny predpoklad klasickej ekonómie a jej štandardného ekonomického modelu a poukazujú na inherentnú iracionalitu ľudského rozhodovania. V rámci behaviorálnej ekonómie pri iracionalite ide napríklad o tendenciu ľudí robiť sociálno-ekonomické rozhodnutia, ktoré nie sú postavené na všetkých dostupných informáciách (tzv. obmedzená racionalita), tendenciu uprednostňovať okamžite potreby a ich uspokojenie nad dlhodobým plánovaním (sklon k preferovaniu prítomnosti) alebo tendenciu robiť rozhodnutia na základe náhodne vzniknutých zvykov správania (tzv. imprinting) (Kahneman, 2013).  V tomto kontexte Dan Ariely (2008) hovorí o tom, že tieto schémy/vzorce správania sú iracionálne, avšak sú predvídateľné – predvídateľná iracionalita. Podobne aj Kahneman[9]  a Tversky našli v ľudskom správaní a rozhodovaní istú novú „racionalitu“: súbor pravidiel, heuristík a sklonov k chybám, na základe ktorých možno modelovať iracionálne tendencie.

Výskumy tak naznačujú zložitejší model rozhodovania v porovnaní s tým, ktorý nám poskytla klasická ekonomická škola. V rámci behaviorálnej školy sa zdôrazňuje aj úloha emócií či intuície, na čo napr. poukázal aj výskum načrtnutý v rámčeku 2.

RÁMČEK 2: Emócie v rozhodovaní

Tento experiment bol uskutočnený v roku 1981 a poukazuje na fenomén rámcovania (framing effect), teda predstavovanie toho istého problému rôznymi spôsobmi, a vplyvu rámcovania na prijaté rozhodnutia.

 

Výskum bol uskutočnený na dvoch skupinách účastníkov, ktorým bol opísaný hypotetický scenár, v ktorom sa USA pripravovalo na epidémiu určitej choroby.

 

Prvá skupina dostala na výber z dvoch programov:

–          program A, keď sa zo 600-člennej skupiny zachráni 200 ľudí

–          program B, podľa ktorého možno s pravdepodobnosťou 1 : 3 zachrániť všetkých  600 ľudí.

Druhá skupina účastníkov si musela vybrať z dvoch alternatív programu:

–          program C, v ktorom zomrie 400 ľudí,

–          program D, podľa ktorého s pravdepodobnosťou 1 : 3 nikto nepríde o život.

Zo štatistického hľadiska sú programy A a C a B a D totožné. V prvej skupine si takmer tri štvrtiny účastníkov zvolilo program A a podobný počet účastníkov v druhej skupine si zvolilo program D. Ich rozhodnutia ovplyvnil spôsob predstavenia problému. Keď bol predstavený v pozitívnom svetle (zachránené životy), vybrali si istotu. Keď ho opísali negatívne, vybrali si riskantnejšie riešenie.

 

Tento výskum tak ukázal, že rámcovanie ovplyvňuje ľudskú voľbu.

Zdroj: Costandi (2014)

Dostávame sa tak ku konceptu duálnych procesov, a to konkrétne k duálnej teórii mysle (napr. Evans, Over, 1996) a k duálnej teórii rozhodovania (napr. Tversky, Kahneman, 1983).

Konceptu dvoch druhov myslenia sa venujú viacerí výskumníci a dali im rôzne pomenovania, napríklad:

  • Schneider a Shiffrin (1977) pracujú s pojmami kontrolované spracovávanie a automatické spracovávanie.
  • Daniel Kahneman (2011) a jeho kolegovia ich nazývajú rýchle a pomalé myslenie.
  • John Coates (2012) a Bickerton (1995) hovoria o myslení onlineoff-line, teda o priamo prístupnom uvažovaní a uvažovaní „bez spojenia“ (preklad Drobná, 2010).
  • Lieberman a kol. (2002) tieto javy pomenovali neflektívnym a reflexívnym myslením.
  • Stanovich a West (2000) prišli s pomenovaním systém 1 a systém 2
  • Evans (2003) pracuje s pomenovaním systém 1 a systém 2, neskôr presadzuje pomenovanie typ 1 a typ 2 (Evans, 2008, 2009).

Jednotliví autori poskytujú mierne odlišné charakteristiky oboch systémov myslenia, viac-menej ale existuje zhoda pri stanovení základných vlastností týchto dvoch systémov, ktoré sú načrtnuté v tabuľke 1.

TABUĽKA 1:Rozdiely medzi automatickými a kontrolovanými procesmi mozgu

Automatické myslenie Kontrolované myslenie
Nedobrovoľné Dobrovoľné
Bez vyvinutia snahy Výsledok snaženia
Paralelné spracovanie: viaceré kroky bežia naraz Procesované, sériové, postupné spracovanie: jeden krok v jednom čase
Nedajú sa pozorovať mentálne kroky, ktoré sme vykonali, aby sme sa dospeli v záveru. Môžeme vystopovať mentálne kroky, ktoré sme vykonali na to, aby sme dospeli k záveru.
Relatívne rýchle Relatívne pomalé
Relatívne nezávislé od kognitívnej kapacity Závislé na kognitívnej kapacite
Asociatívne

Zdroj: Camerer, Loewestein, Prelec (2005, s. 16), Drobná (2010, s. 63)

Podľa Barrouilleta (2011) sú tieto dva systémy odlišné, avšak v dospelosti spolupracujú a „súťažia“ o kontrolu správania. Autor ďalej uvádza, že hlavný rozdiel medzi nimi spočíva v miere kontroly, ktorú človek nad nimi môže mať (Barrouillet, 2011, s. 82).

Jedným z autorov teórie duálnych procesov pri usudzovaní je Jonathan St. B.T. Evans. Evans (2003) poskytuje dôkazy v prospech existencie duálnych procesov a opisuje i rozdiely v individuálnych schopnostiach ľudí uvažovať, čomu sa bližšie venujeme v časti 1.2. tejto kapitoly.

Evansovú teóriu Drobná opisuje takto (2010, s. 55-56):

Evans najskôr pracuje s pojmami systém 1 a systém 2 (hoci neskôr presadzuje pojmy typ 1 a typ 2, keďže systém 1 je zložený z niekoľkých automatických subsystémov). Systém 1 definuje ako univerzálnu formu kognície. Nevníma ho ako jednotný systém, ale ako sadu subsystémov, ktoré do istej miery pôsobia autonómne. Podľa neho tento systém zahŕňa napr. inštinktívne správanie, ktoré je geneticky naprogramované. Ide o rýchle procesy. Systém 2 má podľa Evansa obmedzenú kapacitu pracovnej pamäti a  súvisí s mierou všeobecnej inteligencie. Ide o pomalé a sekvenčné myslenie. Podľa Evansa (2003) tieto dva systémy „súťažia“ o kontrolu nad našimi úsudkami a konaním. Evans zároveň vyslovuje predpoklad, že myslenie v systéme 2 je vôľové a súčasne citlivé na verbálne inštrukcie, čo neplatí o systéme 1. Preto môžu byť vplyvy systému 1 (v tomto prípade zaujatosť presvedčenia) potláčané len nepriamo, požiadaním participantov, aby usudzovali striktne deduktívne. Za jednu z čŕt systému 2 možno považovať domnienku o jeho schopnosti potlačiť, resp. inhibovať štandardne odpovede systému 1. Má však nižšiu procesnú kapacitu, čo vyžaduje vyššiu námahu a vylúčenie pozornosti k ostatným veciam“

Stanovich, West a Toplak (2011) ďalej uvádzajú, že systém 2 predstavuje algoritmickú myseľ, ktorá hodnotí pravidlá, postupy a stratégie, ktoré nahrádzajú systém 1. Systém 2 je iniciovaný reflektívnou mysľou, ktorá je jeho súčasťou. Reflektívna myseľ má prístup k všeobecným vedomostiam a stratégiám, ako aj k ľudským presvedčeniam, názorom a cieľom.

Kahnenam (2002) vyjadruje model fungovania oboch systémov pomocou tejto schémy.

SCHÉMA 1: Vlastnosti duálneho systému usudzovania

schema_1

Zdroj: Kahneman (2002, s. 451)

Na základe ďalších výskumoch v uvedenej oblasti boli zadefinované 4 hraničné procesy rozhodovania, tak ako sú modulované cez neurobiologické procesy spracovania informácií v ľudskom mozgu. Ide o ilustratívne, hraničné modely/typy, keďže výskumy naznačujú prepojenosť medzi nimi [10] (Quartz, 2009). Výskum totiž uvádza, že dichotomizácia procesov sa emočne a kognitívne nedá urobiť jednoznačne (Quartz, 2009, Pessoa, 2008). Camerer a kol. (2005) uvádzajú, že správanie sa jednotlivcov je výsledkom interakcie medzi systémami uvažovania (kognície) a emócii, resp. aj keď je podľa nich vhodné rozlišovať medzi kontrolovaným a automatickým procesom, ako aj medzi kognitívnym a afektívnym procesom, väčšina ľudského správania je výsledkom interakcie všetkých 4 možnosti/modelov uvedených v tabuľke 2.

TABUĽKA 2: Typológia procesov neuronálneho fungovania: dvojdimenzionálny model rozhodovania založený na spracovaní informácií mozgom

Kognitívne procesy / založené na poznaní Afektívne procesy[11]/ založené na emóciách
Kontrolované procesy I III
Automatické procesy II IV

Zdroj: Camerer, Loewestein, Prelec (2003, s. 16)

V nasledujúcich podkapitolách sa bližšie venujeme jednotlivým hraničným typom procesov rozhodovania a vzťahom medzi nimi. Predtým sa však bližšie pozrieme na samotný mozog a  jeho časti, ktoré sú relevantné na lepšie pochopenie spracovávania informácii, usudzovania  a rozhodovania.

 

Podľa viacerých vedcov ľudský mozog[12] súvisí s tým, ako myslíme a konáme[13], ľudský mozog totiž kóduje naše myslenie a správanie. Podľa Koukolíka (2008, s. 24) je vedomie špičkou ľadovca neuronálnej činnosti, a teda len malá časť tvorby a presunu informácii je prístupná vedomej pozornosti. Autor ďalej uvádza, že základom učenia, pamäti, citového života a všetkých ďalších funkcii mozgu je plasticita mozgu (Koukolík, 2008, s. 25).  Plasticita mozgu je strešným pojmom a pod týmto pojmom rozumieme aj tvorbu nových nervových spojení, tzv. synapsií, možnosť mozgu meniť sa a prestavovať podľa okolnosti. Synapsie tak vznikajú, zanikajú, obnovujú sa a udržiavajú (Koukolík, 2008, s. 23).

Funkčné systémy mozgu majú mnohé vlastnosti a jednou z nich je aj to, že každá oblasť a jej spojenia sú chápané ako časť systému paralelne distribuovaného spracovania informácii. To znamená, že v mozgu sa realizuje  paralelné spracovanie rôznych informácií o tom istom objekte súbežne, paralelne, vedľa seba (Koukolík, 2008, s. 27).

RÁMČEK 3: Zrak a paralelné spracovanie informácií

Príkladom paralelného distribuovaného spracovania informácií je zrakový systém mozgu. Zrakom sledujeme, ako sa zľava približuje rýchlo idúce červené auto. Zrakový systém rýchle súbežne, vedľa seba spracováva informácie o tvare, farbe, priestorovej hĺbke, rýchlosti a smere pohybujúceho sa objektu. Zároveň aktivuje pracovnú pamäť a funkčný systém orientovanej pozornosti. Zrakový systém porovnáva neurálnu reprezentáciu farby, tvaru, hĺbky s neuronálnymi reprezentáciami, uloženými v dlhodobej slovnej a neslovnej pamäti. Od určitej úrovne spracovania sa celý informačný komplex dostáva do funkčného systému zrakového vedomia – človek si uvedomí, že vidí rýchlo idúce červené auto.

Zdroj: Koukolík (2008, s. 27)

Stanovich (2005)[14] používa na opis mozgu a na opis modularity mysle metaforu švajčiarskeho nožíka – mozog sa skladá zo súboru viac-menej jednoúčelových nástrojov, ako je napr. nožík, pílka či šrubovák: myseľ je preto podobná švajčiarskemu nožíku, lebo je zložená z veľkého počtu jednotlivých častí, pričom každá časť je navrhnutá na riešenie iného problému[15].  Neurovedy v tejto oblasti za posledných 20 rokov spravili výrazný posun, a to vďaka zobrazovacím technikám, keď napr. pomocou funkčnej magnetickej rezonancie  možno sledovať, ktorá časť mozgu sa zapája pri príslušnom type aktivít. Ide o tzv. „geografiu mozgu“[16].

OBRÁZOK 1: Ľudský mozog

obrazok_1

Zdroj: Camerer, Loewestein, Prelec (2003, s. 17)

RÁMČEK 4: Vybrané častí mozgu a ich funkcie

·         Neocortex: ide o časť mozgu, ktorá má na starosti činnosť vedomého uvažovania. Ide o najmladšiu a najväčšiu časť mozgovej kôry. Je to miesto na uskutočňovanie rozhodnutí a plánovanie. Neocortex umožňuje napr. realizáciu čítania, spočítavania a filozofovania. Spracováva diskurzívne myšlienky,  plánovanie a dobrovoľný pohyb.  Súčasťou neocortexu je aj prefrontálna kôra.

 

·         Cerebellum (mozoček): prispieva k fyzickej zdatnosti a leží za mozgovým kmeňom. Ukladajú sa tam informácie napr. ako sa bicykluje, ako hrať na gitare a pod. Osvojenie si istej motorickej zručnosti si na začiatku vyžaduje veľa pozornosti, po ich naučení to ide ľahko. Do značnej miery tomu vďačíme naprogramovaniu mozočka. Tam sa totiž „ukladajú“ fyzické zručnosti a rýchle behaviorálne reakcie. Mozoček prispieva aj k rovnováhe, obratnosti a koordinácii. Má význam v kontexte nevedomého, naučeného správania.

 

·         Locus ceruleus[17] (štvrtá mozgová komora): je zodpovedný za skorý výstražný systém.   Situovaný je v mozgovom kmeni. Locus ceruleus reaguje na veci, s ktorými sme sa ešte nestretli a podporuje stav nabudenia (arrousal). Táto časť mozgu registruje zmenu dlho pred tým, ako si to všimne ľudské vedomie.  Locus cereleus uvádza mozog do pohotovosti, dostávame sa do stavu zvýšenej opatrnosti a znižuje ľudský prah vnímania tak, že človek počuje aj tie najjemnejšie zvuky a najjemnejšie pohyby.

 

·         Hypotalamus (podlôžko): časť v mozgu, ktorá reguluje hormóny a cez ne také procesy, ako je jedenie, spatie, úroveň sodíka, zadržanie vody, reprodukcia, agresivita a pod. Je integrujúcou časťou emocionálneho správania, čiže koordinuje hormóny, mozgový kmeň a emocionálne správanie v záujme dosiahnutia koherentnej reakcie tela.

 

·         Amygdala (mandľovité teleso – corpus amygdaloideum) priraďuje udalostiam emocionálnu hodnotu.  Bez amygdaly by ľudia vnímali svet len ako súbor nezaujímavých udalosti. Bez amygdaly by veci boli zbavené emocionálneho náboja. Amygdala je hlavná oblasť mozgu, prostredníctvoj ktorej človek registruje nebezpečenstvo vo vonkajšom svete a iniciuje súbor fyzických zmien známych ako reakcia na stres. Registruje znaky nebezpečenstva v tele, ako je rýchle dýchanie a tlkot srdca, narastajúci krvný tlak atď. a to tiež môže vyvolať emocionálnu reakciu. Spracováva informácie a prisudzuje im emocionálny význam.

 

Zdroj: Coates (2012), Costandi (2014)

Koukolík (2008, s. 28) v tomto kontexte hovorí o 2 moduloch – citovom a sociálnom mozgu. Ak človek rieši sociálne dilemy (príkladom je spolupráca či podvod) aktivujú sa aj iné oblasti mozgu, i keď sú v oboch prípadoch niektoré „uzly“ oboch systémov spoločné. Zároveň na základe týchto typov výskumov možno veľmi nahrubo rozlíšiť, kde je fyzicky lokalizované sídlo regulujúce rýchle a pomalé správanie, teda v ktorej časti mozgu tieto procesy prebiehajú (Lieberman, Gaunt, Gilbert, Trope, 2002). Pri automatickom, resp. rýchlom konaní ide o neurónový systém, prostrednítvom ktorého sa hodnotí riziko a odmena. Skladá sa z neurónov stredného mozgu, kde sa tvorí dopamín, a z troch časti kôry čelových lalokov. Amygdala (mandľovité teleso), ktorá sa nachádza pod kôrou, je zodpovedná za mnoho automatických reakcií, hlavne strachu.

RÁMČEK 5: Chýbajúca amygdala

V roku 2010 vedci skúmali dvoch pacientov, ktorí mali poškodený mozog tak, že ich amygdala stvrdla a odumrela. Pacienti s takýmto poškodením doslova necítia strach a pri experimentálnom hazardnom hraní robia riskantné finančné rozhodnutia.

Zdroj: Costandi (2014, s.107)

 

RÁMČEK 6: Biela a sivá hmota

Ariely uvádza, že mozog vypĺňajú dva druhy hmoty – biela a sivá. Sivá hmota je len iný názov pre mozgové bunky – neuróny, ktoré umožňujú ľudské myslenie. Biela hmota prepája mozgové bunky. Yang a kol. zistili, že patologickí klamári majú v prefrontálnej kôre o 14 % menej sivej hmoty ako kontrolná skupina.  To môže znamenať, že keďže majú menej mozgových buniek, ktoré v prefrontálnej kôre pomáhajú rozlišovať nesprávne od správneho,  ľahšie sa im klame. Zároveň zistili, že patologickí klamári majú v prefrontálnej kôre o 22 – 26 % viac bielej hmoty ako nepatologickí klamári. S väčšou pravdepodobnosťou tak vytvárajú množstvo prepojení medzi rôznymi spomienkami a myšlienkami.

Zdroj: Ariely (2012, s. 175), Yang a kol. (2005)

RÁMČEK 7: Výskum prefrontálnej kôry

Vedci skúmali 350 pacientov s poškodením prefrontálnej kôry. Zistili, že ľudia s týmto poškodením majú problém sústrediť sa. Pri úlohách, ktoré spočívali v prijímaní rozhodnutí v závislosti od ich hodnoty, takto postihnutých ľudí poskytnuté varianty/možnosti voľby ľahko rozptýlili. Premohli ich natoľko, že sa nevedeli rozhodnúť pre nijaký konkrétny  postup. Zároveň len s ťažkosťami dokázali zhodnotiť odmeny a riziká súvisiace s jednotlivými možnosťami/variantmi. Pred oddialením potešenia zvyčajne uprednostnili okamžitú odmenu, nevšimli si riziká a potenciálnu odmenu vnímali ako veľkú.

Zdroj: Costandi (2014, s. 105)

RÁMČEK 8: Test sebakontroly a prefrontálna kôra

Psychológ Mischel a jeho tím uskutočnili výskum zameraný na meranie sebakontroly detí a zároveň sa pomocou skénovacích metód pokúšali zistiť, ktoré časti mozgu sa zapájajú v prípade jednotlivých typov mentálnych činnosti. Skeny mozgu ukázali, že tie deti, ktoré boli schopné odolať pokušeniu zjesť obľúbený cukrík (marshmallow test), preukázali schopnosť sebaovládania a mali inú aktivitu v prefrontálnej časti mozgu, ktorá integruje motivačné a kontrólne procesy. Konkétne tie deti, ktoré dokázali odolať pokušeniu a ovládnuť sa, mali zvýšenú aktivitu v prefrontálnej oblasti. A opačne: tie, ktoré mali nízku mieru sebaovládania, mali aktívnejšiu primitívnejšiu časť mozgu, ktorá je spájaná s túžbami či so závislosťami.

Schopnosť odložiť spotrebu je príkladom premysleného, racionálneho správania, za ktorú zodpovedá prefronálna časť mozgu, ktorá ľuďom umožňuje zvažovať dlhodobé dopady konania.

Zdroj: Mischel (2014, s. 26, 78)

Mischel (2014) na lepšie priblíženie rozdielnosti daných dvoch systémov pracuje s Ezopovou bájkou o mravcovi a lúčnom koníkovi. Mravec celý deň zbiera veci, ktoré bude potrebovať v budúcom období, a teda „zvažuje“ potrebu toho, čo bude potrebovať aj mimo danej chvíle. Lúčny koník si skáče a užíva deň, tak ako plynie. McClure a kol. (2004) preto tvrdia, že ľudské správanie je pod vplyvom súťaže medzi nižšou úrovňou mozgu (automatickými procesmi lúčneho koníka) a neskôr vyvinutou časťou mozgu, ktorá umožňuje abstraktné uvažovanie, napr. aj plánovanie snaživého mravca.

Obe tieto oblasti plnia dôležité kognitívne funkcie. Umožňujú napríklad identifikovať chyby, udržať si či presmerovať pozornosť. V tomto kontexte ešte dodávame, že výskumy naznačujú, že aktivita kôry čelového laloka[19] je silnejšia vtedy, keď sa človek pripravuje na vykonanie určitej činnosti a potom sa rozhodne, že ju neurobí,  a nie vtedy, keď sa na ňu pripravuje a naozaj ju zrealizuje.

Čo sa týka oblasti mozgu, ktoré podporujú kognitívne automatické aktivity, tie sú koncentrované v záhlavových (occipital), temenných (parietal) a spákových (temporal) častiach mozgu (Camerer, Loewestein, Prelec, 2003, s. 17). Na zapojenie jednotlivých časti mozgu poukazuje príklad v rámčeku 9.

RÁMČEK 9: Príklad – nová počítačová hra a proces učenia

Vedci  skúmali mozog pomocou zobrazovacej metódy, ktorá dynamicky a v reálnom čase zobrazuje aktivitu jednotlivých oblastí mozgu (fMRI), a zamerali sa na skúmanie procesu učenia sa novej počítačovej hry Tetris. Zistili toto:

 

·         Na začiatku štúdia/učenia sa „svietili“ veľké časti ľudského mozgu (ich skeny). To znamená, že išlo o  komplexný proces, do ktorého boli zahrnuté aj dobrovoľné, vedomé pohyby.

 

·         Avšak v ďalšej fáze, keď študenti hru zvládli a aj pohyby potrebné na jej zvládnutie si osvojili, aj mozgová aktivita v prefrontálnej kôre sa výrazne znižila. Mozog si v danej situácii vyžadoval oveľa menej glukózy a kyslíka a jeho reakčná rýchlosť sa zvýšila.

 

 

·         Výskum tak naznačuje, že ľudia myslia len vtedy, keď nie sú dobrí/zruční v príslušnej aktivite.    

Zdroj: Haier, R. a kol. (1992)

1.2         KONTROLOVANÉ VS. AUTOMATICKÉ PROCESY: SLOBODNÁ VÔĽA VS. SLOBODNÉ VETO

 

V tejto podkapitole sa venujeme pohľadom na ľudské usudzovanie  a rozhodovanie z hľadiska vedomia a nevedomia, teda kontrolovaných a automatických procesov. Oprieme sa o výskum hlavne z oblasti psychológie a neurovedy, ktorá v tejto oblasti buduje na lepšom poznaní fyziológie mozgu vďaka medicínskemu technologickému pokroku, umožňujúcemu zobrazovať činnosť mozgu, keď sa rozhodujeme.

Vzťah vedomia a ľudského konania je predmetom filozofických úvah už stáročia, v poslednom polstoročí sa tomu venuje aj neuroveda, neuroekonómia, psychológia a jej príbuzné odbory. Vo všeobecnosti možno uviesť, že existujú dva hlavné pohľady na vzťah vedomia/nevedomia a rozhodovania – tradičný, tzv. mentalizmus  a pohľad založený na výskumoch neurovied.

Podľa tradičného pohľadu majú ľudia slobodnú vôľu a pomocou nej riadia svoje konanie a prijímajú rozhodnutia. Predstaviteľom tohto filozofického smeru je napr.  francúzsky filozof Rene Descartes[20]. Tetlock (1985) v tejto súvislosti hovorí o uplatnení úvahy o  primárnosti kognitívnych štruktúr a procesov vedomého subjektu (Kostovičová, 2013, s. 70).

Neurovedy však na základe výskumu mozgu naznačujú, že skutočný stav je komplikovanejší. Výsledky viacerých výskumov indikujú, že ľudia nie vždy vedome kontrolujú svoje konanie a časť konania môže byť súčasťou tzv. autopilota. Ľudské reakcie sú totiž za istých okolností také rýchle, že ľudské vedomie je pravdepodobne jednoducho niekedy vynechané.

Prvý výskum, ktorý naznačil takéto fungovanie mozgu, uskutočnil tím psychológa Benjamína Libeta z Kalifornskej univerzity v 70-tých rokoch minulého storočia[21]. Stručný opis prístupu k výskumu jeho tímu a zistenia získané na základe tohto výskumu sú uvedené v rámčeku 10.

RÁMČEK 10: Experiment s riadením pohybu

Benjamin Libet pomocou techniky EEG (elektroencefalografie), keď ľudia mali malé monitory pripevnené na lebke, zaznamenával elektrickú aktivitu v mozgu v tejto situácii: respondenti boli požiadaní spraviť rozhodnutie, napr. zdvihnúť prst. To znamená, že vedci skúmali mozgovú aktivitu súvisiacu s pohybmi rúk, ktoré sú ovládateľné vôľou.

 

Účastníci mali pohnúť prstami vždy, keď pocítia nutkanie. Zároveň mali hľadieť na prázdny hodinový ciferník, po ktorom sa presúval bod. Keď si uvedomili zámer uskutočniť pohyb, mali si všimnúť polohu bodu na ciferníku.

 

Výskum ukázal, že mozog účastníkov sa pripravoval na akciu okolo 300 milisekúnd predtým, ako spravili rozhodnutie zdvihnúť prst – teda ich vedome rozhodnutie hýbať prstom prišlo takmer jednu tretinu sekundy potom, čo mozog začal iniciovať pohyb. Libet a jeho tím tak skonštatovali, že potenciál pripravenosti predchádza uvedomeniu si zámeru uskutočniť pohyb.

 

Zároveň Libet zistil, že vedomé uvedomenie si zámeru konať predchádzalo samotnému pohybu v časovom rozpätí 150 ms. To naznačuje, že mozog kontroluje finálny výstup tohto procesu a potenciálne poskytuje nevyhnutný podnet na konanie: čiže mozog mohol blokovať alebo vetovať príslušný zámer konať a daná akcia by sa neuskutočnila.

Zdroj: Libet (2006),  Libet (1973).

Výskumy tak naznačujú, že mozog pripravuje činnosti skôr, ako urobíme vedome rozhodnutie konať. Za našimi činmi a rozhodnutiami tak stoja aj mozgové mechanizmy, ktorých existenciu si neuvedomujeme.

Ako sme uviedli už vyššie, časť aktivít v ľudskom mozgu prebieha bez toho, aby sme si to uvedomovali, teda nevedomo. Dokonca, podľa neurovedcov, väčšina toho, čo sa deje v mozgu, je nevedomá a vedomie je len “vrcholom veľkého ľadovca“ (Coates, 2012, s. 80). Podľa tohto pohľadu ľudia sú si vedomí len malej časti informácií, ktoré sa spracovávajú v ich mozgu, jednotlivé objekty dokážu zaznamenať za 15 milisekúnd a mozog ich vyhodnocuje. V prípade, že treba rýchle reagovať, nastupuje automatické správanie. Ide o typ rozhodovania a o iniciáciu pohybu, ktorý nastáva bez konzultácie s vedomou časťou mozgu človeka, a to predtým, ako si je tá vôbec vedomá toho, čo sa deje. Do istej miery tento stav súvisí so štruktúrou mozgu a nervovej sústavy. Čím vyššie sa totiž posúvame po ľudskej nervovej sústave, od chrbtice po mozgovom kmeni až do kôry (kde sa nachádza oblasť zabezpečujúca dobrovoľný riadiaci pohyb) (pozri obrázok 1), tým viacej neurónov sa tam nachádza[22] a tým väčšia je vzájomná vzdialenosť nervových signálov a tým pomalšia je aj ich reakcia (Coates, 2012, s. 75). Na zrýchlenie ľudskej reakcie má mozog tendenciu posúvať riadenie pohybu tam, keď je uložené to, čo sa človek dovtedy naučil, teda do nižšie uložených regiónov mozgu. Ide o časti mozgu, kde sa nachádzajú programy, ktoré sa spúšťajú automaticky, bez nášho vedomia (Coates, 2012, s. 75). Mnoho z naučeného správania, a teda následne automatického správania sa totiž dokáže aktivovať za 120 milisekúnd.

Na možnú existenciu duálnych procesov podľa Stanovicha (2004) upozornil aj Stroopov efekt, bližšie uvedený v rámčeku 11, ktorý upozorňuje na autonómnosť kognitívnych procesov a Stroop ukázal, že autonómne procesy fungujú aj v situáciách, keď je pozornosť zameraná na niečo iné.

RÁMČEK 11: Stroopov efekt

V roku 1935 psychológ James Ridley Stroop publikoval svoje zistenia týkajúce sa rozhodovania v záťaží.  Skúmal reakčný čas na vyriešenie zadania v situácii, keď mozog naraz, simultánne dostane konfliktné informácie.

Konkrétne v rámci Stroopovho testu mali participanti experimentu pomenovať farbu určitého slova, a to bez ohľadu na význam príslušného slova. Stroop tak uskutočnil jednoduchý test názvov a farieb a všímal si problém, ktorý pri tejto úlohe vzniká.

Stroop zistil, že respondenti dokázali oveľa pomalšie identifikovať farbu písma, ak bolo písmo inej farby, ako napovedal názov farby. Participanti experimentu tak napr. pomalšie identifikovali slovo modrá, ak bolo napísané červeným písmom. Pritom respondentom bolo povedané, aby nesústreďovali pozornosť na slovo (názov farby), ale aby oznamovali farbu písma.

Všeobecným vysvetlením Stroopovho efektu je, že spracovanie slov je rýchlejšie, lebo je  zautomatizované, a  ťažšie ho možno potlačiť ako spracovanie farby. Pre správnu reakciu mozog musí venovať väčšiu pozornosť tomu, aby znížil rýchlejšie rozpoznanie slov. Slová sú totiž spracované veľmi rýchlo, bez ohľadu na farbu písma. Na druhej strane identifikácia farieb nie je úloha, ktorej sú ľudia tak často vystavení, a práve preto nie je automatická a je pomalšia.

Ak sa pozeráme na určité slovo, vidíme jeho farbu a pritom aj jeho význam. Ak sú tieto dve časti podnetu/objektu v konflikte, musíme si vybrať. Pretože skúsenosť nás naučila, že význam slova je oveľa dôležitejší ako farba písma, vedie to k rušeniu, keď sa snažíme upútať pozornosť iba na farbu písma. Rušivý efekt poukazuje na to, že sústredenie našej pozornosti nie je vždy pod našou úplnou kontrolou[23].

 

Zdroj:   http://www.wisegeek.org/what-is-the-stroop-effect.htm

Aj keď neexistujú jednoznačné dôkazy, ktoré by dokazovali, prípadne vyvracali existenciu dvoch myslí v jednom mozgu, výskumy naznačujú, že takýto systém fungovania môže v praxi platiť (Drobná, 2010). Drobná ďalej (2010, s. 49) poznamenáva, že teórie duálnych procesov predstavujú úvahy o tom, že isté fenomény v oblasti ľudského rozhodovania a usudzovania môžu byť výsledkom dvoch odlišných typov procesov – jedného explicitného, vedomého, a teda kontrolovaného a druhého automatického, implicitného a nevedomého. Joe LeDoux (1996) v tomto kontexte hovorí o vysokej ceste ( high way) a nízkej ceste (low road) spracovania informácii. Ide o:

  • okruh talamus – kôra, ktorý je pomalý, ale presný, nazýva ho high way,
  • okruh talamus-amygdala, ktorý je rýchly, nazýva ho low road.

To, ako tieto dva okruhy prebiehajú, podľa Joe LeDouxa (1996), si priblížime v tomto texte. Prostredníctvom oblasti mozgu nazývanej talamus (lôžko) spracovávame informácie, ktoré vnímame zmyslami, ako sú napr. oči, uši či hmat[24]. Mozog totiž zachytáva zmeny v prostredí a reaguje na ne v dvoch fázach (Coates, 2012, s. 208-209):

  • Prvou fázou vnímania je zmyslový prevod, keď receptory zachytia podnety z okolia a premenia ich na elektrický impulz. Informácie prechádzajú do talamu (lôžka) a tam sa nahrubo formátujú zvuky a to, čo vidíme, do takej podoby, v akej vstupujú do mozgu, aby mohli byť interpretované. Talamus následne vysiela hrubý obrázok vyššie do príslušnej oblasti mozgovej kôry, napr. do zrakovej kôry, kde sa detailnejšie spracováva a môže sa racionálne analyzovať.
  • Zároveň talamus vysiela hrubý obraz do amygdaly, kde je vyhodnotený a rýchlo mu je priradený emocionálny význam: Mám sa toho obávať? Mám byť šťastný, alebo smutný? Camerer a kol. (2005) uvádzajú, že nejde len o poskytnutie čistej informácie (to, čo vidím, je vlk/sushi) alebo čistej utility (je to niečo, čo mám rád/bojím sa toho), teda úžitku, ale ide o fúziu informácie – čo to je a aký mám k tomu postoj. Ide o prácu istých neurónov v orbitofrontálnej kôre (ktorá je súčasťou čelového laloka), prostredníctvom  ktorých sa  určuje, že je to sushi a chcem to. Hodnota, ktorú tomu človek priradí, pritom závisí od mnohých faktorov (Camerer a kol.,  2005).

Keď to príslušná časť mozgu vyhodnotí ako nebezpečenstvo, elektrickými signálmi posúva varovanie do iných časti mozgu. Ide o proces, ktorý trvá milisekundy: na jeho začiatku sú elektrické signály vyslané z amygdaly cez mozgový kmeň do telesných orgánov, ako sú srdce a pľúca, a na jeho konci zaznamenávame zvýšený tlkot srdca, zvýšený krvný tlak a zrýchlené dýchanie. Tieto signály začínajú pôsobiť za menej ako jednu sekundu, aj keď ich plný efekt môže nastúpiť neskôr. Ide o metabolicky náročný proces. Tieto fyziologické procesy nie sú ovplyvniteľné vôľou[25] a človek si uvedomí až ich následok – úľak, búšenie srdca, prekrvenie svalov, zrýchlenie dýchania. Rýchlosť reakcie je dôležitá pre prežitie. Mozog volí medzi rýchlosťou a presnosťou – a v nebezpečenstve si vyberá rýchlosť nevedomého spracovania. Ľudský racionálny mozog po čase zistí, čo to naozaj je (uvedomíme si hroziace nebezpečenstvo), ale toto spracovanie trvá niekoľko sekúnd, ktoré môžu byť pre prežitie organizmu rozhodujúce.

V tejto súvislosti napríklad psychológ Timothy D. Wilson uvádza, že ľudia robia rôzne typy veci z dôvodov, ktoré vedome nepoznajú (lebo správanie je produkované mozgovými systémami, ktoré fungujú nevedome). Wilson poukazuje na to, že človek je naratívny tvor a na svet hľadí cez okuliare príbehov, lebo inak by bol spleťou nesúrodých informácií. Z tohto pohľadu je človek podľa Wilsona (2011) sám sebe cudzincom: má malé vedomé spojenie s fyziologickými procesmi, ktoré v tele prebiehajú a ktoré skutočne kontrolujú jeho správanie.

Uvedené príklady z výskumov naznačujú tzv. hlavnú/centrálnu kognitívnu ilúziu. Podľa niektorých výskumov totiž úlohou vedomia nemusí byť ani tak výber a iniciácia aktivity, ako skôr pozorovanie prijatých rozhodnutí a ich vetovanie (ak je to treba urobiť predtým, ako nastanú). Automatické procesy bývajú prerušené kontrolovanými v takých situáciách, ako je napr. potreba prijať nové rozhodnutie či riešiť novú situáciu. Vzhľadom na toto „právo veta“ niektorí výskumníci (napr. Ramachandran, 1998) navrhujú, aby sa namiesto termínu slobodná vôľa používalo spojenie slobodná nevôľa, čiže pre naše potreby právo veta. Ľudia, podľa tohto prístupu, môžu ísť tzv. autopilotom celý deň, keďže je to akýsi prednastavený modul nášho mozgu (Camerer, Loewestein, Prelec, 2003). To však neznamená, že nemôžu mať zodpovednosť za svoje správanie: človek nemusí mať slobodnú vôľu, ale má slobodné veto (Coates, 2012).

1.3         KOGNITÍVNE VS. AFEKTÍVNE PROCESY V ROZHODOVANÍ:  EKONI VS. HUMANI

 

V tejto časti poukazujeme na typy kognitívnych procesov a model ich vzájomného pôsobenia pri uvažovaní a rozhodovaní, ako aj na podobnosti a rozdiely medzi kognitívnymi a afektívnymi prístupmi k rozhodovaniu. Vychádzame pritom z teórie duálnych procesov a z tohto trojdimenzionálneho vymedzenia rozhodovacích procesov (Strough,  Kams, Schlosnagle, 2011, s. 59):

SCHÉMA 2: Trojdimenzionálne vymedzenie rozhodovacích procesov

schema_2

Zdroj: Strough, Kams, Schlosnagle (2011, s. 59)

1.3.1        KOGNITÍVNE PROCESY

Podľa typológie uvedenej v tabuľke 1 v každom jedincovi existujú dve odlišné kognitívne stratégie, ktoré pôsobia súbežne, teda koexistujú. Prvou je analytické myslenie založené na pravidlách a druhou stratégiou je intuitívne myslenie. Brezina (2013, s. 118) ich definuje takto:

  • formálne, analytické myslenie zdôrazňuje funkciu logiky, utvára koncepcie, je charakteristické nižšou závislosťou od kontextu a úplne prehliada pocitovú zložku v prípade, že je v rozpore s logikou.
  • intuitívne myslenie je viazané na konkrétne prípady, založené na snahe porozumieť vzťahom medzi predmetmi, odoláva oddeľovaniu formy od obsahu a prehliada pravidlá logiky, ak sú v rozpore s intuíciou.

Kontrolované a kognitívne rozhodovanie/procesy sú vytvárané postupne, na základe logiky  a prepočítavania. Procesy uvažovania a rozhodnutia vznikajú cielene ako reakcia na potrebu niečo vyriešiť (Hastie, 1984), sú zvyčajne spájané so subjektívnym pocitom vynaloženia istej snahy a bývajú vedomé. Keďže ide o vedomé procesy, ľudia sa k ním zvyčajne dokážu vrátiť. Čiže ak sa spýtame ľudí, ako vyriešili matematicky problém alebo ako si vybrali novú chladničku, vedia poskytnúť vysvetlenie svojej voľby.

Na automatické kognitívne procesy (teda na intuíciu) sa pozeráme z viacerých aspektov: poskytujeme ich definície, ďalej sa venujeme vzťahu medzi intuíciou a racionalitou a v neposlednom rade poukazujeme na intuíciu pri rozhodovaní sa expertov.

V odbornej literatúre sa stretneme s viacerými definíciami intuície. Kahneman o intuícií hovorí ako o myšlienkach a preferenciach, ktoré nás napadnú rýchlo a bez väčšieho premýšľania (Kahneman, 2002, s. 449). Ballová-Mikušková (2013, s. 36) uvádza, že najčastejšie je intuícia vymedzovaná voči racionálnemu uvažovaniu, a to buď ako protipól analytického myslenia, alebo ako samostatná dimenzia, ktorá sa dopĺňa s dimenziou analytického myslenia.  Býva stotožňovaná so systémom 1, tak ako sme ho definovali v tabuľke 1. Glokner a Wittemanová (2010) a Čavojová (2013, s.14) poukazujú na intuíciu ako na zastrešujúci koncept pre tieto štyri typy automatických procesov, intuícii:

  • Asociatívna, kde je dôležitý emočný komponent, ako aj asociatívne učenie sa a pamäť (Ariely, 2011).
  • Priraďovacia, kde ide o rozpoznanie a učenie na základe skúsenosti (Klein, 1998). Pri tomto type intuície je dôležité porovnávanie s príkladmi a s prototypmi.
  • Akumulatívna, kde ide o automatickú akumuláciu dôkazov a informácii – heuristiky (Gigerenzer, 2007).
  • Konštruktívna, pri ktorej ide o integráciu informácii z pamäti a/alebo o súčasne vnímané informácie. Ide o holistický prístup k riešeniu situácii a k rozhodovaniu.

Autori poukazujú aj na to, čo intuíciou nie je – príkladom je predpojatosť/predsudky, inštinkt, vhľad či zbožné priania (bližšie pozri Mikušková, 2013, s. 34-35) a rozlišujú medzi emóciami a intuitívnymi pocitmi tak, ako je to načrtnuté v tejto tabuľke.

TABUĽKA 3: Rozdiely medzi emóciami a intuitívnymi pocitmi

Emócie Intuitívne pocity
Reakcia na identifikovateľný podnet Mimovoľná reakcia na nejasnejšie identifikované podnety
Jasná príčina /-y Príčina/-y sú menej jasné
Krátko trvajúca Dlhšie trvajúca
Konečná a dištinktívna (šťastie, smútok a pod.) Všeobecná a menej dištinktívna (ťažšie sa vyjadruje)
Intenzívnejšia Menej intenzívna

Zdroj: Sadler, Smith, 2008 (preklad Čavojová, 2013).

Intuícia a racionalita

Čo sa týka pohľadov na vzťah medzi intuíciou a racionalitou, teda na kvalitu intuície, a jej možné prínosy a dopady na rozhodovanie, vo všeobecnosti možno poukázať na dve hlavné školy v tejto oblasti:

  • Prvú školu reprezentujú Tversky s Kahnemanom. Kahneman poukazuje na to, že intuícia šetrí čas a energiu a  heuristiky používané pri usudzovaní môžu byť za istých okolnosti užitočné. To znamená, že ich paušálne neodmieajú. Vo svojom výskume sa však zameriavajú na rozhodovanie pomocou intuície (heuristík) ako na rozhodovanie, ktoré vedie ku kognitívnym omylom (Tversky, Kahneman, 1974). Autori sa venujú mapovaniu chýb intuitívneho úsudku, na čo je zameraná samostatná druhá kapitola tejto učebnice.
  • Druhá škola, ktorá začala pôsobiť od 90-tých rokov minulého storočia a je reprezentovaná napr. Gigerenzerom a Gaissmaierom (2011), pracuje s konceptom malých a veľkých svetov od H. Simona a J. Savageho. Pri malých svetoch ide o situácie, keď sú známe všetky relevantné alternatívy a ich pravdepodobnosti, podobne ako aj ich dôsledky a ich  budúcnosť je predvídateľná. Pri veľkých svetoch nie sú dostupné všetky relevantné informácie a budúcnosť je neistá. Vo veľkom svete aj veľmi malá odchýlka môže prerušiť všetky predpokladané postupy (Bačová, 2011, s. 116). Táto škola sa preto venuje skúmaniu veľkého sveta, teda rozhodovania vo svete, pre ktorý je typická komplexnosť, komplikovanosť či neurčitosť. Táto myšlienková škola postuluje koncept tzv. ekologickej racionality, keď výskumníci skúmajú, v ktorom prostredí veľkého sveta je istá stratégia lepšia ako iné stratégie (Todd, Gigerenzer, 2012).To znamená, že skúmajú, v ktorých prostrediach konkrétne heuristiky lepšie fungujú (a to lepšie ako iné stratégie), a ekologická racionalita sa tak zameriava na to, čo je dosť dobrá alebo lepšia stratégia, a nie nevyhnutne tým, ktorá stratégia je najlepšia (Todd, Gigerenzer, 2012, s. 25).

Zároveň autori nesúhlasia s tým, že používanie heuristik pri rozhodovaní je výsledkom v podstate racionálnej úvahy a riešenia dilemy medzi vynaloženým úsilímpresnosťou rozhodnutia (effort-accuracy trade-off). Tento pohľad podľa nich zrkadlí toto nazeranie na rozhodovanie: mať viac informácií je stále lepšie, teda viac informácii a spočítavanie vyústi do presnejšieho rozhodnutia. V reálnom svete však informácie nie sú vždy zadarmo a spočítavanie berie čas, ktorý môžeme venovať niečomu inému (Todd, 2001), preto podľa nich existuje bod, od ktorého náklady ďalšieho vyhľadávania informácii a spočítavania sú vyššie ako prípadný prospech z rozhodnutia (Todd, Gigerenzer, 2012, s. 26). Tento prístup poukazuje na potrebu optimalizovať rozhodovanie vtedy, keď očakávané náklady z vyhľadávanie informácii z externého sveta a z pamäti sú vyššie ako prípadný prospech z ďalších informácií. Autori ďalej uvádzajú, že snaha o ušetrenie námahy za istých okolnosti nemusí viesť k horšej presnosti: heuristiky môžu byť rýchlejšie a presnejšie ako stratégie, ktoré pracujú s mnohými informáciami a výpočtami, vrátane optimalizačných stratégii. Podľa nich pre mnohé problémy a s tým spojené rozhodnutia v reálnom svete platí vzťah vo forme obráteného U medzi množstvom informácii, výpočtami a časom stráveným nad prijatím rozhodnutia a predvídanej presnosti (Todd, Gigerenzer, 2012, s. 2). To znamená, že podľa nich nemusí vždy vznikať dilema medzi vynaloženým úsilím a presnosťou rozhodnutia.

Gigerenzer (2007) v tomto kontexte rozhodovania obhajuje racionalitu heuristík a intuície. Intuíciu vníma ako vnútorný pocit a tzv. múdrosť nevedomých (unconcious) procesov (Gigerenzer, 2007). Podľa tejto školy heuristiky existujú také mentálne skratky a pravidlá, ktoré človeku za istých okolnosti dobre slúžia  a inteligencia nevedomia znamená poznať to, ktoré pravidlo má byť použité v konkrétnej situácii (Gigerenzer, 2008). Hovoria, že heuristika je stratégia, ktorá ignoruje časť informácií s cieľom prijať riešenie rýchlejšie, šetrnejšie a/alebo presnejšie ako mnohé iné komplexné metódy[26] (Gigerenzer, Gaissmaier (2011, s. 454), Podľa nich heuristiky zvyčaje pracujú nevedome a ich produktom je intuícia. Vnútorné pocity sú tak zmenou, ktorú si všimneme, a je priamym následkom súhry podnetov v prostredí (Sadler, Smith, 2008 v Čavojová, 2013, s. 18). Heuristiky, skratky v rozhodovaní, podľa neho nie sú totožné s intuíciou, ale sú jej stavebným prvkom. Intuícia v tomto ponímaní tak funguje na jednoduchých pravidlách (heuristiky) a na schopnostiach mozgu.  Zároveň poukazuje na potrebu skúmať prostredie, v ktorom sa konkrétne rozhodnutie prijíma, lebo uvádza, že správanie človeka nie je len odrazom nejakej vnútornej črty, ale je prispôsobením sa prostrediu, v ktorom sa rozhodnutie prijíma. Adaptabilitu zároveň spájajú s racionalitou, keďže podľa teórie ekologickej racionality (ecological rationality) je rozhodnutie racionálne vtedy, keď je prispôsobené prostrediu, v ktorom človek koná, a keď v tomto prostredí efektívne dosahuje svoje ciele (Bačová, 2011, s. 130).

V bežnom živote zvyčajne ľudia pri rozhodovaní čelia podmienkam neistoty a nepredvídateľnosti. Čavojová (2013, s. 26) tak uvádza, že máme k dispozícii dve stratégie: znižovanie neistoty (napr. cez analýzy, zbieranie informácií, snahu o zvýšenie prehľadnosti a pod.) alebo tolerovanie neistoty (a spoliehanie sa do istej miery na intuíciu). Podľa Gigerenzera (2007) odpoveďou na neistotu prostredia je aj jednoduchosť a podľa jeho tímu sú jednoduché heuristiky presnejšie ako štandardné štatistické metódy a nazývajú to efektom  menej je viac (Gigerenzer, Gaissmaier, 2011). Zároveň Gigerenzer a Gaissmaier (2011) skúmajú heuristiky ako deskripcie postupov pri rozhodovaní. Jednou z nich je heuristika spoliehanie sa na jeden dobrý dôvod (alebo ber to najlepšie), keď rozhodovateľ zakladá svoje posudzovanie a rozhodovanie len na jednom dobrom dôvode (Bačová, 2011, s. 124). Ďalším príkladom je heuristika spočítavania (pravidlo 1/n, prípadne heuristika rovnosti), keď rozhodovateľ zvažuje všetky podnety rovnakou váhou, a teda robí kompromisy. Bližšie sa niektorým z nich venujeme v tabuľke 4.

Gigerenzer hovorí, že ľudia často svoje intuitívne rozhodnutia opierajú o jeden dobrý dôvod a podľa neho za istých okolnosti táto heuristika môže fungovať lepšie ako štatistické programy (Gigerenzer, 2007). Ide o situácie, keď treba predpovedať niečo, čo ešte nie je známe: v neistom prostredí dobrá intuícia musí ignorovať určité informácie a spoliehať sa na najlepší kľúč, najlepšie vodidlo  (Gigerenzer, 2007).

TABUĽKA 4: Príklady heuristík skúmaných v rámci ekologickej racionality

Heuristika Opis/definícia Ekologicky racionálna ak: Prekvapujúce zistenia:
Heuristika pohľadu Ak chceš chytiť loptu, nasmeruj svoj pohľad na ňu, začni bežať  a prispôsob svoju rýchlosť behu, aby uhol pohľadu ostal rovnaký. Lopta letí smerom zhora nadol. Lopty možno chytiť aj v behu.
Heuristika spočítavania (pravidlo 1/n) Alokuj zdroje rovnako v každej z N alternatív. Vysoká miera nepredikovateľnosti,  malá vzorka, z ktorej sa dá učiť. Veľký počet N. Môže mať lepší výnos ako portfólia s optimálnou alokáciou aktív.
Napodobňuj väčšinu (Boyd – Richerson, 2005) Definuj správanie sa väčšiny ľudí v skupine a napodobňuj ho. Prostredie je stabilné alebo sa mení pomaly. Hľadanie informácii je drahé alebo je náročné na čas. Motivátorom je spájanie, vytváranie väzieb, identifikovanie sa so skupinou a morálne správanie.
Napodobňuj úspešných Definuj najúspešnejšiu osobu a napodobňuj jej správanie. Individuálne získavanie znalosti je pomalé. Hľadanie informácii je drahé alebo je náročné na čas. Poháňa to kultúrnu evolúciu.

Zdroj: Todd, Gigerenzer, 2012, s. 10

Debata týkajúca sa vzťahu intuície a racionality je zhrnutá v tejto tabuľke:

TABUĽKA 5: Usporiadanie tvrdení dvoch výskumných programov podľa Samulsa a Sticha (2014)

Program „heuristik a zaujatosti“ (Kahneman, Tverský) Evolučná psychológia

(Cosmidesová, Tooby, Gigerenzer)

T1 „Intuitívne súdy ľudí v obrovskom množstve úloh pri rozhodovaní a usudzovaní sa odchyľujú od vhodných noriem racionality“ T4 „… mnoho problémov v oblasti usudzovania a rozhodovania, pri ktorých sa intuitívne súdy ľudí neodchyľujú od vhodných noriem racionality“.
T2 „Ľudia (….) používajú heuristiky, ktoré niekedy vedú k nesprávnemu  a niekedy k správnemu riešeniu, a preto vzniká nezhoda medzi deskriptívnym a normatívnym modelom“. T5 „mentálne moduly/alebo jednoduché heuristiky, ktoré sa vyvinuli počas evolúcie a sú úspešné, ak sa skúšajú v ich prirodzenom prostredí, a teda vysvetľujú odstránenie nezhody, ak sa kognitívne úlohy nastavia tak, že „simulujú“ prirodzené prostredie“.
T3 „… heuristiky sú jedine nástroje, ktoré laik používa…“ T6 „… používame mechanizmy, ktoré sú normatívne bezproblémové…“

Zdroj: Sirota (2012)

 

Kedy pracovať s intuíciou a kedy uvažovať analyticky?

Vedci sa zamýšľajú nad  podmienkami, kedy možno s dôverou využívať intuíciu, teda za akých podmienok intuícia povedie k správnej odpovedi, k správnemu rozhodnutiu. Hogarth (2005) ako dôležité predpoklady uvádza napr. intuitívnu osobnostnú črtu (isté osobnostné predispozície) a preferovanie intuitívneho štýlu, osobnú históriu a emócie, ako aj kontext rozhodovania, kam patrí napr. typ úlohy alebo problému. To napr. znamená, že pri matematických či fyzikálnych úlohách je lepšie spoliehať sa na racionálne uvažovanie, podobne aj pri riadení firmy či organizácie (Miller, Ireland, 2005). Pri komplexných úlohách s vysokou mierou neistoty a s malým množstvom informácii (Hogarth, 2010), prípadne vtedy, keď nepoznáme priamy vzťah medzi príčinou a následkom alebo keď pri riadení firmy potrebujeme objavovanie, inovácie, experimentovanie (Miller, Ireland, 2005), sa možno spoliehať na intuitívne uvažovanie, teda na to, čo Meyers (2002) nazvala kognitívny autopilot, ktorý je za určitých podmienok (intuíciu treba trénovať) istým zdrojom poznania. Podobne aj Hicks a Kluemper (2011) uvádzajú, že použitie intuície dominuje pri riešení takých problémov, ktoré sú inovatívne a vyžadujú si kreatívne myslenie. Čo sa týka emócii, Hogarth (2001, v Mikušková, 2013) uvádza, že sa zdá, že pozitívna nálada vyvoláva automatické procesy a negatívna nálada je asociovaná s úmyselnými alebo s kontrolovanými stratégiami. Mikušková (2013, s. 43) poznamenáva, že intuícia je dobrý sluha v prípade, že vieme, ako a kedy ju volať do služby“.

RÁMČEK 12: Príklad rôznych kognitívnych štýlov[28]

Štyria rôzni ľudia idú ráno do práce, vychádzajú z domu a na chodníku stúpia do psieho výkalu:

 

Depresívny človek môže v tejto situácii premýšľať takýmto spôsobom: „To som celý ja, to sa môže stať len mne. Že som sa vôbec narodil, taký bude určite celý deň, taký ja mám celý život, nič nemá cenu, som nanič. “. Následne začne prežívať emócie smútku, márnosti a beznádeje. V tele začne cítiť slabosť a začne sa triasť, v ústach bude mať sucho. Sadne si na lavičku pred domom a rozplače sa.

 

Úzkostlivý človek si bude v tej istej situácii myslieť: „Čo ja teraz bude robiť?  Keď sa vrátim, aby som sa očistil, tak mi utečie autobus, prídem neskoro do práce, to by bol môj koniec, šéf ma už aj tak chce vyhodiť a keď prídem taký smradľavý, tak si zase všetci budú myslieť, že mám problémy s hygienou. ”. Objavia sa u neho pocity úzkosti, strachu, roztrasie sa a beží domov umyť si topánky, dostáva sa do silného stresu a nakoniec mu ujde autobus.

 

Podozrievavý človek si pomyslí: „Zasa ten susedov čokel… Koľkokrát im to mám hovoriť, aby po ňom upratali? Určite mi to robia schválne, chcú ma nahnevať. Ale ja im ukážem!”. Potom uňho nasleduje pocit zlosti, napätie v tele, ide na mestskú políciu a tam sa sťažuje na susedov.

 

Do výkalu môže stúpiť aj človek, ktorý je sám so sebou celkovo spokojný. Ten túto  situáciu spracuje napríklad takto: „No nie je to šťastie, že som si dnes nezobral sviatočné topánky?” Následne pocíti mierne znechutenie, očistí si topánky v tráve, pousmeje sa a pokračuje ďalej v ceste…

Zdroj: Pešek a kol. (2013)

RÁMČEK 13: Príklad nesprávnej intuívnej odpovede na základe testu kognitívnej reflexie

Lopta a pálka spolu stoja 1,10 USD. Pálka stojí o dolár viac ako lopta. Koľko stojí lopta?

 

Otázka navodzuje odpoveď 10 centov. Avšak táto odpoveď je chybná. Správna odpoveď je 5 centov: lebo ak by lopta stala 10 centov a pálka bola drahšia o 1 dolár, tak by cena pálky bola 1,10 USD. Spolu by to bolo 1,20 USD, čo nie je správne.

 

Výskum v tejto oblasti ukázal, že mnoho vzdelaných ľudí intuitívne používa lákavú odpoveď bez toho, aby ju skontrolovali. Táto intuitívna chyba sa vyskytovala pri cca 50 % študentov v špičkových univerzitách (MIT, Princeton, Harvard) a až 90 % chybovosť pri študentoch z menej excelentných univerzít v USA.

 

Zdroj: Frederick (2005)

Výskumy zároveň naznačujú, že vo všeobecnosti intuitívne myslenie dominuje (používame ho častejšie) nad formálnym myslením (Norenzayan a kol., 2002). Zložitejšie je to pri rozhodnutiach zásadnej dôležitosti, ktoré majú dlhodobé následky a prijímajú sa v podmienkach neistoty. Tu sa dostávame k rozhodovaniu v jednotlivých profesiách a k ich dopadom a k rozdielom medzi dvoma kognitívnymi stratégiami pri  rozhodovaní v daných profesiách (aj pri tvorbe, implementácií či evalvácií verejnej politiky). Paul Meehl (1954) ako jeden z prvých výskumníkov spochybnil intuitívny prístup odborníkov a poukázal na jeho slabé stránky v porovnaní s kontrolovaným prístupom. Spravil prehľad viacerých výskumov zameraných na posudzovanie a zistil, že závery robené na základe intuitívneho posudzovania u expertov (klinickí psychológovia) boli menej presné než výsledky jednoduchých štatistických výpočtov, pri ktorých sa pracovalo s tými istými dátami, aké mali experti (Bačová, 2010, s. 34).  Tento výskum spochybnil presvedčenie, že úsudky robené na základe dlhodobých skúsenosti sú lepšie ako štatistické výpočty, ktoré nemôžu zohľadniť jedinečnosť individuálnych prípadov. Na daný výskum nadviazali ďalšie, a to v rôznych oblastiach – bankoví úradníci a vymáhateľnosť pôžičiek (Goldberg, 1968) či diagnózy psychiatrov. Ako poznamenáva Bačová (2010, s. 34) jednoduchý štatistický model (napr. jednoduchá lineárna rovnica) lepšie predikuje zdanlivo komplexné procesy ako odborníci.

Podobné otázky si kládli aj Kahneman a Klein (2009): Máme dôverovať našej intuícii pri rozhodovaní? Konflikt medzi Kahnemanom a psychológom Kleinom, ktorý skúmal rozhodovanie ľudí s profesnou skúsenosťou (odborníkov)  v rámci paradigmy tzv. naturalistického  rozhodovania[29], teda rozhodovania robeného pracovníkmi v teréne. Kahneman najprv pochyboval o tom, že ľudia môžu dôverovať intuícii, zatiaľ čo Klein jej veril.  Ich rozdielny pohľad na spoľahlivosť odborníkov v vychádzala z toho, že skúmali odlišné profesie.

Klein skúmal ľudí, ktorí mali odborné zázemie a skúsenosť (expertize) pri  rýchlom rozhodovaní sa  (požiarnici, zdravotníci, šachoví majstri, bojoví letci), a teda mali vybudovanú intuíciu, ktorej sa dalo dôverovať. Nazhromaždil mnoho dôkazov o užitočnosti intuície pri rozhodovaní sa rôznych špecializovaných profesií. Jeho hlavným zistením v oblasti intuitívneho rozhodovania je to, že skúsení decizori, ktorí pracujú pod tlakom, si málokedy vyberajú z alternatív, pretože vo väčšine prípadov im napadne len jedna vhodná možnosť. Možnosti, ktoré boli vylúčené, ich jednoducho nenapadnú. Ide o uplatnenie tzv. RPD modelu (recognition primed model[30]), keď decizori žiadne rozhodnutie nerobia a neporovnávajú alternatívy, majú tzv. tacitné poznanie (tacit knowledge) (Klein a kol., 1986). Ak pracovník neidentifikuje žiadne problémy s aplikáciou riešenia, ktoré ho ako prvé napadne, tak ju uskutoční. Najbežnejšou metódou definovania expertízy v tomto modeli je spoliehanie sa na názor kolegov (odborníkov), teda existencia konsenzu a dôkazy, že konsenzus reflektuje aspekty úspešného výkonu, ktoré sú objektívne, aj keď nie sú explicitne kvantifikované (Kahneman, Klein, 2009, s. 519). Pri naturalistickom prístupe sa tak porovnáva výkon profesionálov s najúspešnejšími odborníkmi v príslušnej oblasti, zatiaľ čo skupina okolo Kahnemana uprednostňuje porovnávanie usudzovania profesionálov s výstupom modelu, ktorý ukazuje, čo je najlepším možným riešením pri zohľadnení daných informácií. Kahneman (2002) v tomto kontexte uvádza, že pochybnosť je fenoménom kognitívneho systému 2 –  metakognitívne uvedomenie si svojej schopnosti mať nekompatibilne (napr. protichodné) myšlienky o tej istej veci. Klein (2003, v Miklušová, 2013) chápe intuíciu pomerne úzko, a to ako schopnosť rozhodovať sa prostredníctvom rozpoznania toho, čo sa deje v danej situácii, a rozpoznania typických scenárov reakcie. Klein (1999) tak hovorí o intuícii ako o pretavenej skúsenosti. Podľa tohto pohľadu chybné rozhodnutia súvisia s nedostatkom skúsenosti. Zároveň v prístupe vychádzajúcom z konceptu ekologickej racionality  uvádza, že pri iných úlohách a v reálnom kontexte chyby v rozhodovaní spôsobené predpojatosťou a heuristikami miznú (Čavojová, 2013, s. 21).

Na druhej strane Kahneman skúmal rozhodovanie ľudí, u ktorých predikcia fungovala asi tak dobre ako náhoda – spoločenskí vedci, klinickí lekári, politickí komentátori, teda ľudia, ktorým treba načúvať  s istou dávkou skepticizmu. Vychádzal z programu výskumu heuristík a predpojatosti a predpokladal, že zlé rozhodnutia v týchto profesiách súvisia s chybným spôsobom uvažovania ľudí, ktorí v daných oblastiach pôsobia, a s ich heuristikami a predpojatosťami.

Kahneman a Klein (2009) sa zhodli v tom, že skúmali odlišné skupiny profesií, teda odlišných odborníkov (expertov)[31]. Kleinová skupina si dokáže vybudovať zručnosť a spoľahlivú intuíciu, zatiaľ čo skupina, ktorú skúmal Kahneman, nie. Kahneman a Klein sa zhodli aj na tom, že intuícia spočíva najmä v rozpoznávaní vzorcov. Keď si ľudia vyvíjajú zručnosť v nejakej hre alebo aktivite, budujú si pamäťovú banku vzorcov, ktorými prešli a ktorých dôsledky internalizovali. Neskôr, keď prechádzajú novou situáciou, pomerne rýchlo „načrú“ do svojich záznamov a uschovaných vzorcov, ktoré sa čo najviac podobajú novej situácii. Napríklad šachoví majstri majú takto uskladnených až do desaťtisíc konfigurácii, do ktorých „načrú“, ak hľadajú riešenie, ako pokračovať. Intuícia tak podľa nich nie je ničím iným ako rozpoznávaním. Kahneman a Klein (2009) sa  tiež zhodli v tom, že intuícia je často prínosná, okrem vybraných prípadov, keď môže zlyhať. Intuícii sa dá dôverovať len vtedy, ak sú splnené tri predpoklady:

  • Ľudia si môžu vyvinúť expertízu len vtedy, keď pracujú v prostredí, ktoré je dostatočne pravidelné na to, aby sa vytvárali opakované vzorce.
  • Musia sa často stretávať s danými vzorcami a pravidelne dostávať spätnú väzbu na ich výkon, lebo len tak sa dá učiť. Niektorí autori odporúčajú tréning: odhaduje sa, že šachoví majstri musia investovať 10 000 hodín na to, aby získali adekvátne zručnosti[32] (Chase, Simon, 1973). Hogarth (2010) tak uvádza, že prostredie môže byť pre vznik správnej intuície buď prívetivé, alebo škodlivé, a to cez nesprávne interpretovanú alebo chýbajúcu spätnú väzbu[33].
  • Subjektívna skúsenosť nie je dôveryhodným indikátorom presnosti v usudzovaní (Kahneman, Klein, 2009).

Autori tak poukázali na koncept intuície ako skúsenosti a tá najlepšie funguje v známom prostredí. Preto Kahneman a Klein (2009) tvrdia, že intuícii sa nedá dôverovať, ak absentujú stabilné pravidelnosti v danom prostredí, kde sa expert môže naučiť správne kľúče (vodidlá), pričom niektoré prostredia sú na to vhodnejšie ako iné. Meyers (2002) v tomto kontexte uvádza, že múdrosť prichádza so stratou ilúzií a s nadobúdaním vedomostí. Čavojová (2013, s. 20) zároveň poznamenáva, že racionalita našej intuície do veľkej miery závisí aj do schopnosti ľudí vyznať sa vo svojich pocitoch a v tom, čo ich spúšťa. Ide o súčasť tzv. emočnej inteligencie.

Vzťahy medzi jednotlivými kognitívnymi procesmi pri usudzovaní

Pohľad na to, aký dopad majú nevedomé mentálne obsahy na usudzovanie a názory. prinášajú výskumy, ktoré vedci robia na pacientoch, ktorí majú problémy s pamäťou.

RÁMČEK 14: Experimenty s pamäťou

Skupinu účastníkov experimentu tvorili pacienti, ktorí mali istý typ mentálnej poruchy (poruchy pamäti alebo duševnú poruchu): nemohli si zapamätať nové veci, vytvárať si nové spomienky. To znamená, že si pamätali to, čo sa udialo do obdobia vzniku poruchy, a to, čo sa udialo po vzniku poruchy, si pamätali len veľmi limitovane. Výskumníčka ich požiadala, aby si pozreli fotky dvoch mužov, pričom pri každom im o nich predniesla ich životopis s tým, že jedného označila za „dobrého“ a druhého – za „zlého“.  Potom vykonala na pacientoch test pamäti – spýtala sa ich, čo si o týchto mužoch pamätajú. Z ich životopisu si nepamätali nič, avšak keď sa ich spýtali, či muž na fotke je dobrý, alebo zlý, ich odpoveď bola presná: 89 % správnych odpovedí.

 

Existenciu nevedomých procesov mysle možno ilustrovať aj na rozdiele medzi implicitnou a explicitnou pamäťou. Predstavte si napríklad, že máte za úlohu naučiť pacienta s anterográdnou amnéziou (neschopnosť vytvárať si nové spomienky) pravidlám hry Tetris. Keď pacienta s touto poruchou navštívite druhýkrát a opýtate sa ho, či si pamätá pravidlá hry z poslednej lekcie, ktorú ste s ním absolvovali včera, odpovie – pre svoju poruchu – že si nepamätá. Jeho výkon sa však zlepší. Explicitná pamäť pravidlá hry nezaregistrovala, implicitná ju však zaregistrovala.

Zdroj: Johnson a kol. (1985), Eagleman (2011), v Horák (2014)

Banaji a kol. (2013) uvádzajú, že experiment uvedený v rámčeku 14 (prvý príklad) signalizuje, že informácie, ktoré boli pacientom poskytnuté, sa uložili ako dojmy v ich mysli rovnako, ako by to bolo u mentálne zdravých jedincov. Tieto experimenty tak naznačujú, ako u človeka prebiehajú tieto nevedomé procesy.

Kahneman vytvoril model, ktorý poukazuje na to, akými spôsobmi môže prebiehať usudzovanie alebo rozhodovanie (Kahneman, 2002, s. 483):

  • žiaden intuitívny nápad/riešenie nás nenapadne a riešenie je vytvorené systémom 2,
  • intuitívny úsudok alebo zámer nás napadne a
  • je odsúhlasený systémom 2 ,
  • slúži ako „kotva“ na úpravu, ktorá reaguje aj na iné vlastnosti danej situácie,
  • je identifikovaný ako nekompatibilný so subjektívne vnímaným pravidlom a je blokovaný.

Kahneman (2002, s. 483) zároveň uvádza, že neexistuje spôsob, ako presne určiť relatívnu frekvenciu, výskyt týchto prístupov, avšak bežné pozorovanie podľa neho naznačuje toto poradie (poradie od najčastejšie sa vyskytujúcich po najmenej časté):

(iia) – (iib) – (i) – (iic)

Práve spomenutý – najčastejšie sa vyskytujúci prístup (iia) – predstavuje väčšinu rozhodovania a ide o intuitívne rozhodovanie založené na zručnostiach (Klein, 1998), pričom v niektorých prípadoch si človek uvedomuje potrebu zmeniť intuitívne úsudky a preferencie, avšak intuitívny úsudok je „kotvou“ na usudzovanie ako také. V takýchto prípadoch je menšia korekcia (teda posun od intuitívneho úsudku) pravdepodobnejšia  ako nadmerná korekcia. V konzervatívnom prístupe sa predpokladá, že tie premenné, ktoré boli ignorované pri intuícii, budú mať nižšiu váhu pri usudzovaní.

Výskumníci (napríklad z oblasti vývojovej psychológie) zároveň hľadajú odpovede na to, ktoré faktory determinujú relatívnu dostupnosť jednotlivých typov posudzovania a reakcii. Tu Evans (2011) zdôrazňuje, že na otázky spojené s kognitívnym vývojom  veda zatiaľ nemá presné a jednoznačné odpovede a hovorí, že zatiaľ čo reflexívne uvažovanie definované cez systém 2 je jasne spojené s vývojom kognitívnych schopnosti, systém 2 je kombinovaný a súťaží so systémom 1, ktorý pretrváva až do dospelosti a každý z nich môže mať svoj vývojový časový priebeh (Evans, 2011, s. 100). Stanovich  a kol. (2011) ukazujú, že človek sa nehýbe od systému 1 k systému 2.  Skôr v dospelosti nastáva to, že systém 1 súťaží so systémom 2 a intuitívne i kontextuálne myslenie sú najtypickejšie pri usudzovaní a rozhodovaní sa dospelých jedincov (Evans, 2011, s. 100).

1.3.2        AFEKTÍVNE PROCESY

Camerer a kol. (2005) uvádzajú, že pravdepodobne väčšina afektívnych procesov prebieha pod hranicou vedomia a pri skúmaní afektívnych procesov nejde len o skúmanie pocitov ľudí, ale aj o rolu afektu ako motivátora. Afekt, emócie sú buď pozitívne, alebo negatívne, pričom afektívne procesy odpovedajú na otázku: Mám konať či nekonať? (Zajonc, 1998) Naopak, kognitívne procesy odpovedajú na otázku Je to pravda, alebo klamstvo?

V oblasti roli emócií a ich vplyvu na usudzovanie a rozhodovanie existujú dva pohľady (Quartz, 2009):

  • teória kognitívneho hodnotenia, v ktorej sa predpokladá, že emocionálne reakcie sú výsledkom kognitívneho hodnotenia,
  • hypotéza somatických markerov, v ktorej sa tvrdí, že emócie ovplyvňujú rozhodovanie nezávislé od kognitívneho hodnotenia.

Bližšie sa pozrieme na hypotézu somatických markerov Antonia Damasia, ktorý sa domnieva, že pocity vytvárané fyzickym stavom tela majú vplyv na správanie sa a rozhodovanie sa ľudí. Pričom stav tela súvisí s tým, čo sa deje vo svete, v okolí jedinca (Eagleman, 2012). Zeelenber a kol. (2008) uvádzajú, že emócie slúžia na to, aby prioritizovali určité ciele a tým mobilizovali energiu a usmerňovali správanie. To znamená, že emócie prisudzujú hodnotu objektom, pomáhajú pri určení sa, ako získať dané subjekty, a poskytujú na to motiváciu. Tu hrá dôležitú úlohu dopamín (pozri rámček 15). Podľa hypotézy somatických markerov afektívny systém poskytuje vstupy do deliberatívneho rozhodovania vo forme hrubého ohodnotenia jednotlivých alternatív, na čo slúžia somatické markery. Somatické markery sú pocity vytvárané emóciami a predpovedajú budúce výsledky určitých scenárov, čím zvyšujú presnosť a efektívnosť rozhodovacieho procesu a ich neprítomnosť má problémový vplyv na výkon. Zistenia z výskumov na pacientoch s poškodeným mozgom totiž naznačujú (pozri rámček 5 a rámček 7), že emócie sú integrálnou súčasťou mechanizmu racionálneho rozhodovania (Bechara, Damasio, 2004) a jednotlivci s minimom kognitívneho deficitu, ale s veľkým emocionálnym deficitom robia zle rozhodnutia (Damasio, 1994). Emócie – podľa Toobyho a Cosmidesovej (2008) – tak pomáhajú prekonávať kognitívne obmedzenia. To znamená, že emočné procesy môžu predstavovať hodnotiaci systém, ktorý je oveľa rýchlejší ako kognitívne hodnotenie a môže viesť k rozhodnutiu, ktoré nezávisí od kognitívneho zhodnotenia.

RÁMČEK 15: Čo je dopamín

Dopamín je neurotransmiter a uvoľňuje sa takmer na všetkých úrovniach centrálnej nervovej sústavy. Jeho účinky sa najčastejšie dávajú do súvislosti s procesmi odmeňovania, učenia, pamäti a pod.

 

Zatiaľ čo noradrenalín moduluje to, ako je človek ostražitý, bdelý a akú pozornosť venuje jednotlivým javom, dopamin moduluje úroveň motivácie – ako veľmi chceme jednotlivé veci, aktivity, javy a pod.

 

Produkuje sa najviac vtedy, keď ľudia vykonávajú novú fyzickú aktivitu, ktorá vedie k neočakávaným odmenám. Poháňa k tomu, aby človek išiel aj za zabehané chodníčky/rutiny, a snaží sa hľadať nové vzorce a techniky. Keyness (1936) toto podpovrchové lákanie nazýval „živočíšne pudy“ (animal spirit), vnímal ho ako spontánnu naliehavosť nútiacu skôr konať ako nekonať. Hovoril o pulzujúcim srdci ekonomiky.

 

Dopamín láka robiť nové veci. Nazýva sa aj molekula histórie. Povzbudzuje do fyzickej aktivity, ktorá vedie k neistým výsledkom. Zároveň vedci o nej hovoria ako o najnávykovejšej droge, ktorú pozná ľudský mozog. Vie vyvolať také omámenie, ktoré presvedčí človeka, že nič dôležitejšie pre neho v danom momente neexistuje.

 

Zdroj: Coates (2012, s. 147)

RÁMČEK 16: Amygdala a emócie

Výskumný  tím dal skupine respondentov úlohu sledovať dva typy filmov: 12 filmov, ktoré boli citovo náročné, a 12 filmov, ktoré boli citovo neutrálne. Po pozretí si každého z nich merali ich emocionálne reakcie. Po troch týždňoch testovali pamäť respondentov. Priemerná emočná reakcia respondentov na emocionálne filmy bola vyššia ako na emočne neutrálne filmy. Navyše respondenti si oveľa viacej pamätali emocionálne náročné filmy ako emocionálne neutrálne filmy. Zároveň bola spotreba glukózy v amygdale vyššia pri emocionálne náročných filmoch a korelovala s počtom pozretých filmov tohto typu. To neplatilo pri emocionálne-neutrálnych filmoch. Uvedené zistenia podporujú tvrdenia, že amygdala je selektívne zainteresovavaná na tvorbe dlhodobej pamäti a je spájaná s emočne náročnými udalosťami.

Zdroj: Cahill a kol. (1996, s. 8016)

Cez hypotézu somatických markérov sa dostávame ku vzťahu medzi telom a automatickým, nevedomým rozhodovaním: somatické markéry pomáhajú prijímať riešenia. Ide napr. o svalové napätie, zrýchlenie dychu, vzrušenie, bolenie v bruchu a pod. Intuitívna myšlienka umožňuje rýchlo ohodnotiť, či daný vzorec alebo príslušná voľba/riešenie budú viesť k príjemnému, alebo k problematickému výsledku, či sa nám to páči, alebo nepáči a či to privítame, alebo sa toho bojíme. Posun vo výskume vzťahu medzi mozgom a telom urobil Bud Craig z Arizonskej Univerzity (Craig, 2002). Telo podľa neho pomáha ľuďom prijímať rozhodnutia. Ľudská inteligencia je totiž len malou časťou podieľajúcou sa na robení dobrých rozhodnutí, lebo nemá pomoc od nášho tela, od emocionálnej spätnej väzby. Pocit je integrálnou súčasťou systému uvažovania (machinery of reason). Podľa tohto prístupudobré usudzovanie si vyžaduje načúvať ľudskému telu a jeho reakciám (Coates, 2012). Podľa autorov má tak afekt vplyv na preferencie bez ohľadu na to, či ho vedome vnímame. Navyše je afekt nezávislý od kognície, čo znamená, že v niektorých situáciách nemusíme vedieť vedome sformulovať, aké pocity zažívame, a predsa nás ovplyvňujú pri usudzovaní a rozhodovaní sa (Slovic a kol., 2002). Podľa tejto myšlienkovej školy ľudské myšlienky ovplyvňujú ľudské tela. Čo sa týka vzťahu medzi emocionálnym rozhodovaním a racionalitou, podľa Čavojovej (2013, s. 15) väčšina koncepcii v kognitívnej vede zdôrazňuje ich adaptívne regulačné sily[34] (Stanovich, 2004).

Na druhej strane však výskum ukazuje, že afekt môže skresliť kognitívne posudzovanie. Napríklad emócie majú silný vplyv na pamäť, keď sa ľuďom stane niečo smutné, vynoria sa im smutné myšlienky, čo ešte viac posilňuje ich smútok[35]. Emócie tiež ovplyvňujú vnímanie rizika a hnev spôsobuje, že ľudia sa vnímajú ako menej ohrození rizikami a pri smútku sa cítia viac ohrození rizikami (Lerner, Keltner, 2001). LeDoux (1996) v tomto kontexte uvádza, že zatiaľ čo kontrola emócií vedomím je nízka, emócie zaplavujú vedomie. Spojenia z emocionálnych častí mozgu do kognitívnych systémov sú silnejšie ako spojenia z kognitívnych častí do emocionálnych systémov (LeDoux, 1996). Súčasná veda tak ukazuje, že podľa miery racionality a emocionality pri rozhodovaní ľudia nie sú ekonmi, a teda že sa nerozhodujú len na základe zhodnotenia faktov, ale sú skôr humani, keďže do ich rozhodovania vstupujú aj emócie.

Mnoho chýb pri rozhodovaní, ktoré načrtneme v nasledujúcej kapitole, môže mať pôvod v nevhodnom rozdelení práce medzi automatickým a kontrolovaným procesom, či už to je nadbytok, alebo deficit afektívneho vstupu (Camerer a kol., 2005).

1.4         ZHRNUTIE

V prvej kapitole sme sa venovali vysvetleniu toho, ako sa vyvíjal pohľad na ľudské usudzovanie a rozhodovanie, ako sa od polovice 20. storočia rozvíjajú behaviorálne vedy a konkrétne teória duálnej mysle.

Výskumy z posledných 30 rokov ukazujú, že ľudia pri svojom rozhodovaní nezvažujú všetky náklady a výnosy vyplývajúce z daného rozhodnutia a do rozhodovania vstupujú tzv. ľudské faktory, napr. potreba byť v zhode s očakávaniami spoločnosti. Výskumy ďalej naznačujú, že ľudia nemajú nemenné preferencie či úplne arbitrárne sa meniace preferencie (Word Bank, 2014, s. 5). Od čoho závisia ich preferencie, to načrtneme v druhej kapitole.

Čo sa týka teórie duálnej mysle, tá prišla s týmito zisteniami:

  • Odlišné časti mozgu (aj keď sa prepájajú) sú zodpovedné za jednotlivé typy usudzovania a rozhodovania.
  • Pri usudzovaní a rozhodovaní spolupracujú odlišné časti mozgu.
  • Veľká časť ľudského usudzovania a rozhodovania je automatická.
  • Automatické rozhodovanie spôsobuje, že nastáva zjednodušovanie problémov a ľudia ich vidia cez úzke rámce, cez jednoduché kognitívne schémy. Ľudia väčšinu času používajú tzv. mentálne skratky..
  • Chýbajúce informácie potrebné na rozhodnutie sú doplnené vlastnými predpokladmi o svete[36]. Hodnotenia sa dejú na základe asociácií, ktoré ľudí napadnú, a tie berú za nemenné. Konštruovanie reprezentácie a prijímanie rozhodnutia sa tak uskutočňuje na základe zjednodušovania situácie.
  • Väčšina ľudí si väčšinu času nie je vedomá faktorov, ktoré vplývajú na ich rozhodnutia.
  • Časť rozhodnutí je intuitívna, založená na heuristikách.
  • Do usudzovania a rozhodovania vstupujú emócie. Neurovedy naznačujú, že v reálnom prostredí sa stretneme skôr s humanmi ako s econmi, čo znamená, že väčšina našich rozhodnutí je ovplyvnená emóciami a nie je to len kalkulatívne zhodnotenie alternatívnych možnosti.
  • Na vzťah medzi intuíciou a racionalitou ľudských rozhodnutí existujú viaceré pohľady, a to podľa toho, čo vedci porovnávajú. Ak existuje odchýlka od normatívne správneho rozhodnutia, tak časť vedcov hovorí o iracionálnom rozhodnutí človeka, keď nie všetky naše rozhodnutia maximalizujú náš dlhodobý záujem. Dokonca hovoria o predvídateľnej iracionalite, teda o systémovom type zlyhania a chybách na základe používania nesprávnych heuristík. Druhá skupina vedcov zavádza koncept tzv. ekologickej racionality a  adaptabilitu spájajú s racionalitou. Podľa nich je rozhodnutie racionálne vtedy, keď je prispôsobené prostrediu, v ktorom človek koná, a keď v danom prostredí efektívne dosahuje svoje ciele.

 

V kontexte verejnej politiky možno uviesť toto:

  • Pri tvorbe verejných politík je dôležité rozlišovať tzv. malé a veľké svety (od H. Simona a J. Savageho). Pri malých svetoch ide o situácie, keď sú známe všetky relevantné alternatívy a ich pravdepodobnosti, podobne ako aj ich dôsledky a budúcnosť je predvídateľná. Pri veľkých svetoch nie sú dostupné všetky relevantné informácie a budúcnosť je neistá. Vo veľkom svete aj veľmi malá odchýlka môže prerušiť všetky predpokladané postupy.
  • Zároveň pri tvorbe verejnej politiky treba dávať pozor na to, aby chýbajúce dáta/informácie neboli automaticky nahradené osobnými predsudkami, osobnými presvedčeniami a hodnotami a aby hodnotenia neboli robené automaticky cez asociácie.
  • Pri tvorbe verejnej politiky je preto veľmi dôležité vedieť, aké informácie a v akom formáte treba mať na prijatie lepších rozhodnutí.

 

OTÁZKY NA DISKUSIU:

  • V čom spočíva riziko automatického rozhodovania sa ľudí zodpovedných za tvorbu verejných politík?
  • Za akých okolností sa expert môže spoliehať na svoju intuíciu?
  • Ako decizorovi odporúčate postupovať vo verejnom sektore v situácií vysokej neistoty, mnohých alternatív a časového tlaku?
  • Môže vo verejnom sektore na pracovnej pozícii decizora pôsobiť človek, ktorý nemá vedomosti o agende, o ktorej rozhoduje?
  • Ako súvisí koncept ekologickej racionality s tvorbou verejných politík?

[1] Podľa Forgačovej (2011, s. 117) sú kognitívne funkcie zamerané na poznávanie okolitého sveta  a opisujú rôznorodé mentálne a intelektuálne schopnosti, ktoré súvisia s činnosťou asociačnej mozgovej kôry. Príkladom je učenie sa, pamäť, pozornosť, orientácia, procesy myslenia, reč či  imaginácia. Autorka ďalej uvádza, že neurobiológia vymedzuje kognitívne funkcie ako schopnosť zúčastniť sa, identifikovať a plánovať odpovede na vonkajšie podnety a vnútorné motivácie (Forgáčová, 2011, s. 117).

[2] Sirota (2012, s.61) poukazuje na 3 druhy modelov usudzovania a rozhodovania: normatívneho, preskriptívneho a deskriptívneho. Za normatívny model sa podľa autora považuje model usudzovania, ktorý hovorí o tom, ako by sme mali usudzovať a ako by sme sa mali rozhodovať. Preskriptívny model predstavuje normatívny model usudzovania so zohľadnením komputačných limitov. Deskriptívny model hovorí o tom, ako v skutočnosti usudzujeme (Stanovich, 1999).

[3] Za túto poznámku ďakujem Otakarovi Horákovi.

[4] Bayesová teorema je metódu, pomocou ktorej sa dá usudzovať o pravdepodobnosti, že sa určitá udalosť stane za daných podmienok, za predpokladu, že o nej neviem nič viac než to, že sa za rovnakých podmienok stala určitý počet krát a určitý počet krát sa nestala (Kostovičová, 2011).

[5] Cowles Commission for Research in Economics.

[6] Príkladom iracionálneho správania je správanie, pri ktorom sa dopúšťame logických chýb. Viac príkladov na sklon k chybám (biases) uvádzame v kapitole 2.

[7] Ide o preklad anglického výrazu bias, ktorý sa do slovenského jazyka v danom kontexte prekladá aj ako skreslenie alebo chyba.  Kostovičová uvádza, že pomerme rozšíreným prekladom je aj  termín zaujatosť/zaujatosti.

[8] Bližšie k tejto téme pozri kapitolu 2.

[9]  Kahneman (2013) uvádza, že mnoho poznatkov zo sociálnej a kognitívnej psychológie sa dnes prezentuje ako poznanie behaviorálnej ekonómie, do istej miery nastáva  fúzia viacerých vedných odborov. Hranice medzi behavioralnou ekonómiou a sociálnou psychológiou sú tak nejasné. Preto Kahnemana navrhuje používať koncepciu využívanú v aplikovaných behaviorálnych vedách (applied behavioral sciences), ktoré sa venujú verejným politikám.

[10] Neuroveda umožňuje zobrazenie rônych stavov mozgu. Umožňuje opisy toho, ktoré špecifické časti mozgu sa aktivujú pri jednotlivých typoch aktivít a s akou intenzitou a pod.

[11] Ide o anglicky odborný výraz, kde sa pod pojmom affect rozumie všeobecný pojem, ktorý sa vzťahuje na pojmy súvisiace s prežívaním, vrátane nálad, emócii, postojov, hodnotení a preferencii (Čavojová, 2010).

[12] Mozog tvorí len 2 % telesnej hmoty, avšak spotrebováva okolo 20 % jeho dennej spotreby energie. Podobne ako iné časti ľudského tela (napr. svaly), aj mozog potrebuje krv, glukózu a kyslík na svoje fungovanie.  V prípade náročnejšej mentálnej aktivity ich potrebuje spaľovať viacej, čo si môžeme  v danej situácii odpozorovať aj sami tým, že si všimneme zvyšovanie rýchlosti prúdenia krvi cez koronárnu tepnu, ktorá dodáva krv do mozgu.

[13] Nie vždy to však tak bolo, napr. frenologia, náuka z 19. storočia (dnes už považovaná za pseudovedu), učila, že osobnostné črty súvisia s tvarom hlavy.

[14] Tu  však treba uviesť, že s touto konceptualizáciou prišli ako prví zakladatelia evolúčnej psychologie manželia John Tooby a Leda Cosmideova.

[15]  V tejto otázke medzi neurovedcami nie je úplna zhoda a mozog si predstavujú ako druh málo špecializovanej siete (Koukolík, 2008, s. 28).

[16] Existujú však aj iné pohľady na túto problematiku, pozri na:

massive-error.blogspot.sk/2011/08/darwin-in-mind-new-opportunities-for.html?q=Darwin+in+Mind:+New+Opportunities+for+Evolutionary+Psychology,

[17] Jeho bunky sú cerulean – tmavomodré.

[19] Čelový lalok sa nachádza v neocortexe a jeho súčasťou je prefrontálna kôra.

[20] René Descartes sa domnieval, že  mozog generuje vedomie tak, že vyberá určité informácie a premieta ich na akési vnútorné plátno (Costandi, 2014). Z takéhoto chápania sa odvíja aj tzv. Descartová chyba: tendencia myslieť si, že rozhodnutia sú len otázkou kognície. Súčasný filozof Daniel C. Dennett tieto modely konceptualizácie generovania vedomia nazval modelmi kartezianského divadla  a ako alternatívu navrhuje model multiúrovňových polí (COSTANDI, 2014, s. 77).

[21] Ide o jednu z techník neurovedy.

[22] Ľudský mozog sa skladá z buniek, odhaduje sa, že ľudský mozog obsahuje 80 – 120 miliárd neurónov (Costandi, 2014).

[23] Zároveň sa tento test používa na meranie exekutívnych funkcii. Úloha s prečítaním farieb je totiž ľahšie zvládnuteľná pri prvých slovách. Na zvládnutie ďalších slov treba mať lepšie vyvinuté exekutívne funkcie (World Bank, 2014, s. 84). Pod tým rozumieme schopnosť venovať pozornosť danej téme, presmerovať pozornosť, zmeniť perspektívu, flexibilne sa adaptovať na zmeny, zadržať impulzívne správanie a udržať si informácie v pamäti (práca s pracovnou pamäťou). Ide o kognitívnu časť sebaregulácie (Hudges, 2011).

[24] V súčasnosti sa pracuje aj s novou predstavou, tzv. hypotézou stelesnenej kognície (embodied cognition), podľa ktorej sa mozog pokladá za súčasť zložitejšieho systému, kde patrí aj telo a životné prostredie a zdrojom myšlienok a foriem správania nie je len mozog. Tie vznikajú na základe dynamickej interakcie medzi mozgom, telom a životným prostredím. Radikálnu formu hypotézy stelesnenej kognície predstavuje hypotéza rozšírenej mysle  (Costandi, 2004, s. 52-53).

[25] Otakar Horák v tomto kontexte však upriamuje pozornosť na koncept biofeedbacku: ide o proces, ktorý jednotlivcom umožňuje naučiť sa ako meniť fyziologickú aktivitu a to s cieľom zlepšenia zdravia a výkonu.  Veľmi presné  prístroje merajú fyziologickú aktivitu, ako je napr. mozgové vplvy, fungovanie srdca dýchanie, činnosť svalov a teplotu pokožky. Dávajú pomerne rýchlu informáciu a spätnú väzbu o fyziologickom stave človeka. Bližšie pozri napr. https://en.wikipedia.org/wiki/Biofeedback.

[26] Napríklad Bayesovská metóda odhadu pravdepodobnosti či lineárna regresia.

[27] Bližšie pozri časť 1.3.2.

[28]  Za tento príklad ďakujem Barbare Vašečkovej.

[29] Naturalistické rozhodovanie je rozhodovanie ľudí v  reálnom prostredí na základe doterajších skúsenosti.

[30] Tento model má v súčasnosti 3 varianty. Bližšie pozri Klein a Klinger (1991).

[31] Pozri aj napr. https://www.researchgate.net/profile/James_Shanteau/publication/4815960_Competence_in_experts_The_role_of_task_characteristics/links/00b495373e3fe7630f000000.pdf.

[32] Ďalší autori, napr. Macnamara a kol. (2014) z Princetonskej univerzity, nepovažujú štandard 10 000 hodín za nevyhnutný a poukazujú na to, že cielený tréning (deliberate practice) vysvetľuje len 26 % rozdielov vo výkone pri hrách (games), 21 % – pri muzike, 18 % – pri športe, 4 % – pri vzdelávaní a menej ako 1 % – pri slobodných povolaniach, tzv. bielych golieroch (professions).  Tréning považujú za dôležitý, ale odporúčajú nepreceňovať ho.

[33] Zároveň Hogarth (2010) považuje za dôležité pri snahe o zlepšenie/spresnenie intuície ako odbornosti tieto faktory: výber a/alebo vytvorenie vhodného prostredia, ďalej získavanie spätnej väzby a intenzívne používanie vedeckej metódy, teda podrobenie intuície vedeckej analýze a spochybňovanie prvých dojmov.

[34] Čavojová pod adaptívnymi regulačnými silami  rozumie to, že  emócie slúžia ako somatické markery (Antonio Damasio), čiže naznačujú rizikové voľby, alebo napríklad upriamujú našu pozornosť na relevantné kľúče v rozhodovacej situácii.  Napriek rôznej terminológii v podstate prevláda názor, že emócie slúžia ako motivačný faktor a zužujú naše možnosti, čiže sú racionálne, pretože tak predchádzajú kombinátorickej explózii, ktorá by mohla nastať v prípade, keby sme zvažovali všetky dostupné alternatívy.

Podľa Čavojovej sa za adaptívny regulačný mechanizmus dá pokladať aj to, že hoci emócie často majú negatívny vplyv na rozhodnutie, boli vyvinuté ako automatické a rýchle signály, spúšťajúce konkrétne správanie. Napríklad strach spúšťa únikové reakcie, ktoré v súčasnosti síce môžu rozhodovací proces narušiť, ale z hľadiska evolučných vysvetlení je zmysluplné, že organizmus nešpekuluje a stiahne sa zo situácie, ktorá v ňom navodí emóciu strachu, a pod.

[36] Sociálnym normám a mentálnym modelom sa bližie venujeme v časti 2.2.