2. Kapitola

PRÍKLADY SKLONOV K CHYBÁM V PROCESE VÝBERU (SELEKCIE) INFORMÁCIÍ

 

V tejto časti druhej kapitoly sa venujeme vysvetleniu vybraných typov sklonov k chybám, ktoré vznikajú v procese výberu informácii.

 

Omyl dostupnost/Availability bias

V súvislosti s heuristikou informačnej dostupnosti Svetová banka uvádza, že nie je dôležitý len súbor informácii a to, aká logická váha je prisudzovaná každej z daných informácii, ale aj poradie informácii, ktoré decizora napadnú, a psychologická významnosť rôznych typov informácii (World Bank, 2014, s. 30).

RÁMČEK 17: Experiment z dostupnosťou informácii

Experiment uskutočnený na dátach v USA.

 

Z ktorého z týchto dvoch dôvodov – (a) a (b) – zomrie v každom roku viac ľudí?

1.      (a) vražda (b) diabetes

2.      (a) vražda (b) samovražda

3.      (a) autohavária (b) rakovina brucha

 

Správne odpovede sú pri všetkých otázkach (b).

Väčšina z opýtaných uvádza pri 1. možnosti (b), pri 2. a 3. možnosti  – (a).

Zdroj: Banaji a kol. (2013)

Respondenti zvyknú ponúkať odpovede, ktoré im najľahšie napadnú, a majú tendenciu domnievať sa, že prvá udalosť, ktorá im napadne, má tiež tendenciu najčastejšie sa vyskytovať. Pritom o vraždách sa v médiách rozpráva viac ako o samovraždách a podobne je to aj  s autohaváriami v porovnaní s uvedeným typom rakoviny. Preto respondentom ľahšie napadnú a  mylne sa domnievajú, že sa aj častejšie vyskytujú (Banaji a kol., 2013).

Jedným z faktorov, ktorý ovplyvňuje dostupnosť informácii u jednotlivca, je jeho sociálny kontext. Výskumu v tejto oblasti sa venuje sociálna psychológia, ktorej výskumy ukazujú, že to, ako sa ľudia správajú a ako rozmýšľajú, často závisí od toho, čo si myslia ľudia okolo nich, pričom naznačujú, že uvažovanie ľudí je do istej miery spoločenský podmienené. Tu dôležitú úlohu zohrávajú sociálne normy – teda vnímané pravidlá o tom, čo členovia danej skupiny pravdepodobne spravia a čo by mali robiť. Ide o neformálne pravidlá, ktoré majú silný vplyv na správanie sa jednotlivcov. Sociálne normy sú lepidlom spoločnosti (Elster, 1989) a platia pre takmer každú oblasť života: vyhadzovanie odpadkov, fajčenie, pitie kávy či spievanie, kedy stáť  a kedy a ako sedieť. Na druhej strane sú zriedkakedy vybraté tými, ktorých sa priamo týkajú. Bývajú výsledkom historických okolnosti, akumuláciou precedensov a v spoločnosti na jednotlivca pôsobia bez väzby na to, či presadzujú, alebo nepresadzujú jeho blahobyt (World Bank, 2014, s. 51).

Okrem sociálnych noriem, teda presvedčení o tom, ako sa máme správať, majú vplyv na rozhodovanie sa aj mentálne modely. Ide o presvedčeniach o tom, ako sa ľudia reálne správajú, aké je okolie, svet, skupiny a ľudia, ako reálne fungujú. Svetová banka v tejto súvislosti uvádza, že keď ľudia rozmýšľajú, používajú koncepty, ktoré nevymysleli, ale ktoré reflektujú taký spôsob chápania komunikátov, ktorý preferuje ich komunita (World Bank, 2014, s. 62). Mentálne modely tak pomáhajú ľuďom dávať zmysel svetu – interpretovať svoje okolie a pochopiť aj samého seba. Mentálne modely zahŕňajú kategórie, koncepcie, identity, prototypy, stereotypy, kauzálne naratívy a pohľady na svet (World Bank, 2014, s. 62). Medzi mentálnymi modelmi môžu byť však aj také, ktoré majú negatívne dopady na kvalitu ich života. Mentálne modely poskytujú isté informácie o ľuďoch, ktorých stretávame, a situácie, v ktorých sa nachádzame. Môže tak nastať situácia, keď jednotlivec ignoruje dodatočné informácie, ktoré má k dispozícii o daných ľuďoch alebo situáciách, a chýbajúce informácie vyplní mentálnym modelom, ktorý naznačuje, čo je „pravda“. Táto situácia naznačuje vzťah medzi vnímaním a automatickým rozhodovaním, tak ako je to uvedené v schéme 1. Ako ďalej uvádza Svetová banka, mentálne modely ovplyvňujú to, čo jednotlivci vnímajú, čomu venujú pozornosť a eo „ vyťahujú“ z pamäti (World Bank, 2014, s. 69). S mentálnymi modelmi súvisí napr. aj sklon k povrdzovaniu, ktorému sa venujeme v ďalšom texte.

Pri takomto sklone k chybám môžeme poukázať aj na tendenciu ľudí uvažovať spôsobom, keď druhých delíme do kategórií a skupín. Na vyjadrenie tohto javu sa dokonca používa pojem Homo categoricus. Pod kategóriou sa pritom rozumie skupina, ktorá má spoločné určité znaky. Aj ľudia sú zaradzovaní do mnohých kategórii, napr. podľa pohlavia, etnicity, rasy či rodinného klanu. Na základe ich zaradenia do kategórii sa robia implicitné aj explicitné úsudky o jedincoch. V tomto kontexte  možno spomenúť aj koncept stereotypov.

Necitlivosť na veľkosť vzorky/Insensivity to sample size

V tomto prípade ide o kognitívny sklon k chybám, založený na tom, že ľudia nedostatočne reflektujú veľkosť vzoriek pri určovaní štatistických ukazovateľov príslušnej vzorky, tak ako to ilustruje príklad uvedený v  rámčeku 18.

RÁMČEK 18: Veľkosť vzorky a odhady

Tverský a Kahneman sa spýtali respondentov túto otázku:

V istom meste sú 2 nemocnice. Vo väčšej nemocnici sa narodí denne okolo 45 detí a v malej sa denne narodí okolo 15 detí. Ako viete, približne 50 % z narodených detí sú chlapci. Avšak presné percento sa mení zo dňa na deň. Niekedy to môže byť viac ako 50 % a niekedy – menej.

V období jedného roka každá z nemocníc zaznamenala dni, v ktorých bolo narodených chlapcov viac ako 60 %. Čo si myslíte, ktorá nemocnica zaznamenanla viac takýchto dní? K dispozícií sú tieto možnosti:

1.      väčšia nemocnica

2.      menšia nemocnica

3.      obe takmer rovnako (to znamená s rozdielom do 5 %)

Z celkového počtu respondentov si 56 % z nich vybralo možnosť č. 3  a 22 % respondentov si vybralo možnosť č. 1 alebo 2. Avšak vzhľadom na teóriu výberu  vzorky väčšia nemocnica by v porovnaní s menšou nemocnicou s väčšou pravdepodobnosťou mala zaznamenávať pomer pohlaví bližší k 50 % v daný deň, čo znamená, že správna odpoveď je č. 2. V tomto kontexte treba poznať aj zákon veľkých čísel.

.

Zdroj: Tversky, Kahneman (1974)

Jednotlivci zvyknú preceňovať dôležitosť informácii, ktoré majú k dispozícii. Napríklad jednotlivec môže tvrdiť, že fajčenie nie je nezdravé, keďže jeho starý otec fajčil jednu krabičku cigariet denne a dožil sa 100 rokov. Toto tvrdenie ignoruje skutočnosť, že jeho starý otec mohol byť v danej oblasti výnimočný.

Ďalším príkladom súvisiacim s obmedzenými informáciami, s ktorými pracujeme pri rozhodovaní, je z oblasti verejnej politiky, konkrétne z regulácie verejného obstarávania. V novinách sa objaví článok, ktorý poukazuje na to, že použitím elektronickej aukcie pri nákupe sa v konkrétnom prípade nedosiahli žiadne úspory. Zároveň v tomto článku obstarávateľ tvrdí, že elektronické aukcie sú zbytočnou administratívnou záťažou a treba ich zrušiť. Výskumy, ktoré skúmali dopady používania elektronických aukcii na reprezentatívnej vzorke, pritom poukazujú na opačnú skúsenosť a sú načrtnuté v rámčeku 19.

RÁMČEK 19: Dopady elektronických aukcii na finálnu cenu

S vyšším počtom uchádzačov sa zvyšuje tlak na znižovanie ceny, a to bez  ohľadu na postup určenia začiatočnej ceny. Už prvý uchádzač prináša úsporu 1 % oproti  počiatočnej cene a  prínos každého ďalšieho uchádzača predstavuje v  priemere 3 %  z počiatočnej ceny, čo môže pri dostatočnom počte ponúk viesť k úsporám na úrovni  25 %, priemerná úspora sa však pohybuje na úrovni 15 %. Vzťah medzi očakávanou úsporou  a počtom ponúk je podobný pre všetky druhy a  typy zákaziek.

Zdroj: Sičáková-Beblava, Šatníková, Klátik, 2011

V oboch prípadoch jednotlivci pracovali s malým počtom dát o danom jave a na základe nich si vytvárali názory na tento jav, robili závery. Ide o pomerne častý sklon k chybám, ktorý nastáva ako následok necitlivosti na veľkosť vzorky. A pritom štatistika je práve tým vedným odborom, ktorý nás učí vytvárať vzorky zo základného súboru tak, aby sa rozdelenie veľkej náhodnej vzorky čo najviac približovalo rozdeleniu základného súboru (napr. populácia), aby sa vzorka čo najviac priblížila k priemeru základného súboru a aby sa znížila pravdepodobnosť výskytu extrémnych údajov. V malých vzorkách je totiž prítomná vyššia miera variability hodnôt (Šinský, 2010).

Efekt kontextu/Context effect 

Viacerí myslitelia[1] upozorňujú na to, že svet v prvom rade vytvárame my, a to tým, že do neho vnášame vlastné interpretácie[2]. Wilson (2011, s. 15) uvádza, že filozofi nás už dlhé stáročia učia, že to, čo nás ovplyvňuje, je spôsob, ako chápeme a interpretujeme svet. Sociálni psychológovia nás učia, že subjektívne interpretácie sa robia rýchlo a podvedome. Príkladom je tento obrázok: ide o kačicu, ktorá sa pozerá doprava, alebo o zajaca, ktorý je nasmerovaný doľava? To, čo vidíme, v tomto prípade závisí od toho, ako to interpretuje ľudský mozog. Podľa Wilsona interpretácia pozorovaného závisí napr. od predchádzajúcich skúsenosti a od kontextu.

OBRÁZOK 2:  Príklad interpretácie:  Kačka alebo zajac?

obrazok_2

Zdroj: Wilson (2011)

Ďalším príkladom efektu kontextu je uvedený v obrázku 3. Znaky sú vnímané skôr ako písmena, keď sú uvedené v texte, a ako čísla – v kontexte čísiel.

OBRÁZOK 3: Kontextuálne rozpoznávania

obrazok_3

Zdroj: Kahneman (2002)

Uvedený obrázok poukazuje na efekt kontextu v rámci problematiky dostupnosti. Čo to znamená? Podľa Bačovej (2013, s. 51) vo všeobecnosti kontext znamená súčasný a

historický rámec, prostredie, súvislosti, v ktorých prebieha, resp. prebiehalo naše poznávanie a správanie. Zároveň autorka uvádza, že sú známe viaceré efekty kontextu, ktoré ovplyvňujú vnímanie objektu (napr. efekt nadradenosti konfigurácie alebo efekt nadradenosti objektu), rozpoznávanie slov (efekt nadradenosti slova), pamäťové procesy kódovania, ukladania a vybavovania si informácií (kognitívny kontext), spôsob používania jazyka v rozdielnych konverzáciách (sociálny kontext) (Bačová, 2013, s. 51). Ten istý obrázok je potom rozpoznaný ako sled čísel, keď sa nachádza pri číslach, a ako sled písmen, keď sa nachádza pri písmenách. Zároveň výskumy ukazujú, že keď sú tieto dva riadky ukázané oddelene, respondenti si spontánne neuvedomia ich alternatívne interpretácie. Vidia tú interpretáciu, ktorá je najpravdepodobnejšia v ich kontexte, ale nemajú subjektívny pocit, že by to mohlo byť aj inak. Kahneman v tomto kontexte uvádza, že vnímanie je výber, ktorý si neuvedomujeme a my vnímame to, čo bolo vybraté (Kahneman, 2002).

RÁMČEK 20: Kontext predplatného časopisu Economist

 

Zdroj:  Ariely (2008)

 

Stádovitosť/Herding effect

Stádovité správanie opisuje situáciu, keď sa ľudia správajú tak ako iní okolo nich, a teda príslušnosť k istej skupine má priamy vplyv na rozhodovanie jedinca. Takýto prístup načrtáva príklad v rámčeku 21.

RÁMČEK 21: Príklad stádovitosti

Experiment sa konal na vzorke 64 chlapcov. Tí mali 14 až 15 rokov a boli rozdelení do skupín po 8. Skupinám bolo povedané, že výskum sa zameriava na vizuálne posudzovanie, a mali povedať, aký je počet bodiek v klastroch svietiacich na tabuli pred nimi, v ktorých bolo po 40 bodiek. Každému chlapcovi potom povedali, že buď ich počet  nadhodnotil, alebo podhodnotil.

 

V ďalšom experimente im bola pridelená mala suma peňazí a mali ju dať dvom ďalším chlapcom. Keď si mohli vybrať medzi chlapcom zo svojej skupiny a z inej skupiny, pravidelne uprednostňovali chlapcov zo svojej skupiny.

Zdroj: Tajfel, Billig  a kol. (1971)

 

Prečo sa takto správajú? Podľa Tajfela a Turnera (1986) ide u nich o prejavenie ich pocitu sebaúcty (self-esteem). Hodnotíme dobre skupinu, do ktorej patríme, hodnotíme dobre aj seba. Ide o rôzne typy skupín, do ktorých patríme – škola, miesto kde žijeme, veková a  príjmová skupina a pod. Máme radi naše skupiny tak, ako máme radi seba, a preto sa stáva, že môžu byť  uprednostnení členovia určitých skupín pred inými skupinami. Motorom takéhoto správania býva sebaláska, a to aj bez toho, aby si to človek vážnejšie uvedomoval (Steele, 2010).

Ďalší autori v tomto kontexte poukazujú na tzv. tribalizmus: preferovanie záujmov, hodnôt a presvedčení skupiny, s ktorou sa identifikujeme („my“) na úkor iných skupín, ktoré považujeme za cudzie („oni“)[3] (Greene, 2014). Vďaka modernej technológii vedci, v tomto prípade neurovedci zároveň zistili, že samotný mozog pri rozmýšľaní rozlišuje kategórie „my“ a „oni“. Ak človek uvažuje o ľuďoch, ktorí sa na neho podobajú, zapájajú sa iné časti mozgu, ako keď uvažuje o ľuďoch, ktorí sa na neho nepodobajú. Podľa Mitchella a kol. (2006) ak ide o ľudí podobných nám, snažíme sa anticipovať, čo by spravil niekto, kto nám je podobný, a ide o simuláciu myslenia iného človeka. Keďže tento typ prístupu k uvažovaniu si človek neuvedomuje, je otázne, aké má táto dichotómia implikácie napr. v kontexte verejných politík. Banaji a kol. (2013, s. 139) poukazujú na príklad sudkyne, ktorá rutinne robí rozhodnutia o iných ľuďoch, niektorí sú jej podobní a niektorí sú iní. Ako má taká sudkyňa zohľadniť skutočnosť, že pri posudzovaní prípadu povedzme profesionálnej ženy, ktorá čelí problémom v manželstve (podobne jej) a profesionálneho muža v podobných situáciách (ktorý jej nie je podobný) sa selektívne zapájajú odlišné neurónové procesy (Banaji a kol., 2013)? V kontexte verejných politík a činnosti verejného sektora sa tento jav môže prejavovať aj v inej kvalite služieb, ktoré poskytneme niekomu, kto patrí do „našej“ kategórie, a riziká spojené so zanedbaním či vynechaním – teda napr. s poskytnutím nižšej kvality služieb v zdravotníctve tomu, kto nie je z našej skupiny.

RÁMČEK 22: Skupinové uvažovanie a zlyhanie v NASA

V roku 1986 sa odohrala tragédií raketoplánu Challenger pod vedením NASA.. Zdá sa, že pod pomerne veľkým politickým tlakom (Kongres USA v tom čase hľadal zdroje na predlženie vesmírneho programu a viaceré problémy spôsobili meškanie jeho spustenia) sa vedci a inžinieri v NASA stali imúnni voči obavám spojeným s technickým stavom raketoplánu, na ktoré upozorňovali ich spolupracovníci, a to 24 hodín pred vzletom Challenger do vesmíru. Hoci sa počas niekoľkých konferenčných hovorov pokúšali otvoriť a riešiť tento technický problém do detailov, NASA rozhodla, te raketoplán má vzlietnúť, čo sa skončilo katastrofou.

 

Rogerová komisia, ktorú vymenoval vtedajší prezident Ronald Reagan s cieľom vyšetriť, prečo nastali vážne problémy, poukázala na to, že organizačná kultúra a proces rozhodovania v NASA zohrali významnú úlohu v tom, čo sa odohralo. Tlak na komformné správanie, zľhčované upozornení a pocit neohrozenosti boli v NASA štandardom.

 Zdroj: Dutton (2012)

 

Vizuálne ilúzie/Visual illusions

To, čo vidíme, má vplyv na naše uvažovanie a rozhodovanie. Výskumníci Christopher Chabris a Daniel Simons však poukazujú na tzv. ilúziu pozornosti (illusion of attention), podľa ktorej ľudia zo sveta „vidia“ menej, ako si reálne myslia. Viaceré objekty si jednoducho pri pozeraní ľudia nevšimnú. Najznámejší z výskumov, ktoré poukazujú na tento fenomén, je uvedený v  rámčeku 23. Takáto chyba vo vnímaní sa vysvetľuje ako nedostatok pozornosti venovanej neočakávaným objektom  a označuje sa ako slepota z nepozornosti[5] (inattentional blindness). Keď sa totiž ľudská pozornosť sústredí na určitú časť alebo na určitý aspekt vizuálneho sveta, má tendenciu nevšimnúť si neočakávané subjekty, a to aj v prípade, ak sú tieto neočakávané subjekty významné a potenciálne dôležité a ak sa objavia práve tam, kam sa pozerajú (Chabris, Simons, 2009, s. 7).

RÁMČEK 23: Neviditeľná gorila

Simons a Chabris (1999) natočili video[6], na ktorom si dve skupiny hráčov – v bielom alebo čiernom tričku, ktorí sa neustále pohybujú, prihrávajú si basketbalovú loptu. Ľudia, ktorí video pozorovali, sa domnievali, že experiment meria ich schopnosť sústrediť svoju pozornosť na hru (zadanie). Ich úlohou, ako to vyplývalo zo zadania, bolo spočítať počet prihrávok medzi hráčmi, ktorí boli oblečení v bielom tričku. Išlo o pomerne ľahkú úlohu, takže správnu odpoveď (15 prihrávok) nebolo náročné uhádnuť. V skutočnosti však experiment sledoval niečo celkom iné. Okolo 50 % subjektov (tieto dáta boli neskôr mnohokrát replikované) si na zázname nevšimlo niečo naozaj pozoruhodné, a to fakt, že medzi hráčmi pomaly prešiel figurant oblečený v kostýme chlpatej gorily. Ako je to ale možné? Naša intuícia nám napovedá, že náš zrakový systém sníma svet verne, a teda vidieť gorilu by nemal byť problém. A predsa sa mýlime. Tento omyl je dôsledkom „slepoty z nepozornosti“ (inattentional blindness). Ide o chybu vo vnímaní, ktorá pramení z nedostatku pozornosti voči neočakávaným objektom.

Zdroj: Chabris, Simons (2009, s. 6) a Horák (2014)

 

2.2.PRÍKLADY SKLONOV K CHYBÁM V PROCESE SPRACOVANIA INFORMÁCIÍ

V tejto časti sa venujeme približeniu vybraných typov sklonov k chybám, ktoré nastávajú pri spracovaní informácii.

Konzervativizmus/Conservatism bias

Odborná literatúra v tomto kontexte hovorí aj o status quo sklone k chybám a ide o situáciu, keď ľudia veria predchádzajúcim údajom viac ako súčasným faktom alebo novým informáciám. Aj keď sú im prezentované nové dáta, nejaký čas zotrvávajú na svojich pozíciách. Zmena nastáva pomerne pomaly, čo spôsobuje nedostatočne rýchlu reakciu na udalosti, na zmenu.

RÁMČEK 24: Reformy vs. konzervativizmus

V roku 1846 vo Viedni v nemocnici pôsobil maďarský lekár Ignáz Semmelweis.

Lekári ako Semmelweis už neuvažovali o chorobe ako o nerovnováhe spôsobenej zlým vzduchom alebo zlým duchom, ale začali robiť pitvy a skúmať anatómiu, ako aj zbierať a vyhodnocovať dáta.

Ako lekár na pôrodníckom oddelení vo všeobecnej nemocnici vo Viedni začal zbierať dáta, keďže chcel zistiť, prečo mnoho žien zomieralo na horúčku šestonedeliek. Semmelweis zistil, že ženy v klinikách, kde pracovali lekári a medici, mali 6-krát vyššiu úmrtnosť ako ženy, ktoré rodili tam, kde pracovali babice. Mylne sa domnievali, že rozdiel v úmrtnosti bol spôsobený polohou pri pôrode.

Skutočný rozdiel však spočíval v tom, že lekári robili aj pitvy a babice nie. Lekári a medici mali v rukách častice z mŕtvol a tie mohli preniesť na rodičky, ktoré z infekcie neskôr zomreli. Aj keď sa v tom čase ešte nevedelo veľa o baktériách, prikázal personálu umývať si ruky a nástroje mydlom a chlórom. To spôsobilo výrazný pokles tejto choroby a úmrtnosti na ňu.

Lekári však boli nahnevaní, lebo Semmelweisova hypotéza vyznievala tak, že oni prenášali túto chorobu na rodičky. Semmelweis  si preto narobil nepriateľov, lekári si prestali umývať ruky chlórom a Semmelweisa prepustili z kliniky.

 

Zdroj: http://www.npr.org

 

Efekt prvého dojmu/Primacy effect

Tento sklon k chybám poukazuje na  tendenciu ľudí pamätať si prvé informácie lepšie ako informácie prezentované neskôr. Napríklad človek, ktorý číta dostatočne dlhý zoznam slov, si s väčšou pravdepodobnosťou bude lepšie pamätať slova zo začiatku zoznamu ako z jeho stredu. Výskum tak isto naznačuje, že prvotné dojmy z príslušnej udalosti často ovplyvňuje to, ako ľudia interpretujú ďalšie informácie. Ide o tendenciu udržiavať si isté presvedčenia, a to aj zočí voči faktom/dôkazom, ktoré by mali oslabiť, prípadne úplne zmeniť dané presvedčenie.

Zároveň sa vedci zamerali na to, či akontabilita, teda tlak vysvetliť svoje dojmy ostatným, vedie k tomu, aby ľudia viac zvažovali svoje argumenty a či to následne znižuje nechcené vplyvy (prvotne získané dojmy) na finálne rozhodovanie. Výskum Tetlocka (1983) naznačuje, že akontabilita navodená predtým, ako boli predložené dôkazy, znižuje efekt prvého dojmu či prvej skúsenosti (primacy effect). Samotná akontabilita však nestačí: keď boli účastníci experimentu požiadaní vysvetliť svoje rozhodnutie po tom, keď informácie v istom poradí získali, ukázalo sa, že sú ovplyvnení poradím, v ktorom  im boli informácie poskytnuté. Zároveň tí, ktorí mali zavedenú akontabilitu pred poskytovaním informácii, si pamätali viacej informácii, čo naznačuje, že práve očakávaná akontabilita mohla viesť k lepšiemu kódovaniu, prípadne k hlbšiemu spracovaniu poskytnutých informácii (Tetlock, 1983).

Klam základného výskytu/Base rate fallacy

Bežný výskyt je štatistickou kategóriou, ktorá je dôležitá pre porovnávanie. Ak napr. 1 % verejnosti študuje na vysokých školách a 99 % verejnosti neštuduje na vysokých školách, potom bežný výskyt verejnosti študujúcej na vysokých školách je 1 %. Ďalší príklad je uvedený v rámčeku 25.

RÁMČEK 25: Vysvetlenie základného výskytu

Liek č.1 je nasadený na liečenie prechladnutia a pomohol v 1000 prípadoch.

Táto informácia má sama osebe nízku výpovednú hodnotu, kým nevieme, aká veľká bola skupina ľudí, ktorí zobrali daný liek, a teda aká miera úspešnosti liečby bola dosiahnutá.

Keďže liek užilo 100 000 pacientov, 99 000 pacientom jednoducho nepomohol. Účinnosť lieku (v tomto prípade 1/100) je jednoznačnejšie určená, keď sú dostupné dáta týkajúce sa základného súboru.

V kontrolnej skupine pacientov, ktorí nemali žiaden liek, bola úspešnosť vyliečenia 5/100. Kontrolná skupina tak indikuje, že liečba pomocou lieku č. 1 dokonca zhoršila situáciu, a to aj napriek tomu, že 1000 ľudí sa vyliečilo.

Zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Base_rate

Viacerí výskumníci poukazujú na to, že ľudia robia chyby pri usudzovaní o pravdepodobnosti výskytu nejakého javu v neistých podmienkach a robia úsudky, ktoré nie sú založené na takých normách pravdepodobnostného usudzovania, ako je napr. Bayesovská teoréma[7]. Kostovičová (2011, s. 55) uvádza, že vedci prirovnávajú subjektívny odhad pravdepodobnosti k subjektívnemu odhadu fyzikálnych kvantít, ako je vzdialenosť či výška, keď napríklad ostrosť (zreteľnosť) objektov môže slúžiť ako valídny ukazovateľ ich vzdialenosti od nás, no spoliehanie sa naň môže viest aj k chybám v odhadoch. Pri usudzovaní o podmienenej pravdepodobnosti tak môže vzniknúť  bežne sa vyskytujúca chyba (Bar-Hillel, 1980), keď sa pri odhade nevezmú do úvahy dáta o základnom výskyte javu.

RÁMČEK 26: Príklad chyby základného výskytu

Pri tomto experimente výskumníci 60 študentom a zamestnancov Harvard Medical School položili túto otázku:

 

Najbežnejšia odpoveď bola, že je 95-percentný predpoklad jej ochorenia, táto odpoveď však nie je správna.

Zdroj: Casscells, Schoenberger, Grayboys (1978) a autorka

Kahneman a Tversky vysvetľujú tento sklon k chybe cez heuristiku reprezentatívnosti[8] (representativeness heuristic), sprevádzanú necitlivosťou na veľkosť vzorky, ktorej sme sa venovali vyššie. Tvrdia, že mnohé prípady usudzovania o odhade pravdepodobnosti alebo o  príčine či dopade javu sú založené na porovnávaní toho, do akej miery sa dve udalosti vzájomne na seba podobajú (Kahneman, Tversky, 1973). Sloman (1996, v Drobná, 2010, s. 57) uvádza, že vznikajú asociácie na princípe podobnosti a blízkosti, keď zdrojom asociácií sú osobné zážitky jednotlivca a základnými jednotkami reprezentácie sú konkrétne i všeobecne použiteľné koncepcie, obrazy, stereotypy a pod. Pritom však podobnosť medzi udalosťami je do veľkej miery nezávislá od ich frekvencie. To znamená, že základný výskyt daného javu (outcome) pravdepodobne bude mať malý dopad na predikcie, ktoré sú primárne založené na podobnosti alebo reprezentatívnosti (Kahneman, Tversky, 1999).

Sebapotvrdzujúca predpojatosť/Confirmation bias

RÁMČEK 27: Experiment so sebapotvrdzovaním

V roku 1960 Wason  uskutočnil tento experiment: žiadal účastníkov výskumu, aby identifikovali pravidlo, ktoré platí pre trojicu čísel. Na začiatku im povedali, že  (2, 4, 6) zodpovedá tomuto pravidlu. Účastníci mohli vytvárať svoje vlastné trojice a vedúci experimentu im potom povedal, či daná trojica zodpovedá, alebo nezodpovedá tomuto pravidlu.

Pravidlom, ktoré definoval vedúci experimentu, bol jednoducho požiadavka vytvoriť„akúkoľvek trojicu po sebe idúcich čísel“. Pre účastníkov bolo náročné zistiť toto pravidlo, pričom často prichádzali s pravidlom, ktoré bolo oveľa špecifickejšie, ako napr.: „stredné číslo je priemerom prvého a tretieho“.

Zdá sa, že účastníci experimentu testovali len pozitívne príklady —trojice čísel,  ktoré patrili do ich hypotézy. Keby totiž napríklad uvažovali nad tým, že pravidlo je takéto: „každé číslo je o dve väčšie ako predchádzajúce“, prišli by s ponukou trojčíslia 11,13,15, ktoré skôr zodpovedá tomuto pravidlu ako trojica, ktorá to popiera, napr. 11,12,19.

 

Zdroj: Wason (1960), Lewicka (1988)

RÁMČEK 28: Voľby v USA a sebapotvrdzovanie

Pred prezidentskými voľbami v USA v roku 2008 Krebs (2008) pozoroval nákupné trendy Američanov prostredníctvom internetového obchodu Amazon. Zistil, že demokratickí voliči Barracka Obamu nakupovali literatúru, ktorá bola konformná s ich liberálnymi predstavami a líčila ich favorita v pozitívnom svetle, zatiaľ čo konzervatívci, naopak, siahali po literatúre, ktorá propagovala ich vlastného kandidáta a spochybňovala kompetenciu konkurenta.

Takýto prístup k usudzovaniu a rozhodovaniu, prirodzene, môže ovplyvniť rozhodnutia, ktoré sú prijímané. Jedným z vysvetlení tohto prístupu je limitovaná ľudská kapacita spracovávať informácie a spracovávať ich neutrálnym vedeckým prístupom. Sklon k potvrdzovaniu prispieva k zvýšenej sebadôvere v osobné presvedčenia a môže udržiavať, prípadne posilňovať aj tie ich predstavy, názory, ktoré sú v rozpore s dôkazmi. V tomto kontexte možno uviesť, že sklon k potvrdzovaniu tak môže viesť k chybným rozhodnutiam aj vo verejnej politike.

 

Klam konjunkcie/Conjuction fallacy  

RÁMČEK 29:  Experiment  Linda

Experiment bol uskutočnený takto:

Účastníkom experimentu predložili tento opis a otázku:

 

Linda má 31 rokov. Linda je slobodná, priamočiara a veľmi bystrá. Promovala z filozofie. Ako študentku ju hlboko znepokojovali otázky diskriminácie a sociálnej spravodlivosti a zúčastnila sa demonštrácie.

 

Ktorá z týchto možnosti je pravdepodobnejšia?:

1.      Linda je banková úradníčka.

2.      Linda je banková úradníčka a je aktívna vo feministickom hnutí.

 

Väčšina z respondentov uviedla 2.

Zdroj: Tversky, Kahneman (1983). Čavojová (2013)

 

Intuícia v tomto prípade vedie k odpovedi, že je pravdepodobnejšie, že Linda nie je len banková úradníčka, ale najmä že je aj feministka. Tversky a Kahneman (1983) hovoria, že v takýchto prípadoch býva uplatnená heuristika reprezentácie: na základe opisu Lindy sa alternatíva 2 zdá byť „reprezentatívnejšia“, aj keď je to štatisticky  jednoducho menej pravdepodobné.

 

Korelačná chyba/Correlation bias  

Ilúzia korelácie či korelačná chyba poukazuje na tendenciu vnímať vzťah medzi premennými (povedzme medzi ľuďmi, udalosťami či medzi rôznymi druhmi správania) a to bez toho, aby takýto vzťah existoval. Príkladom je situácia, keď si ľudia vytvárajú nepravdivé asociácie medzi tým, ak niekto je členom nejakej minority, a vybraným typom negatívneho správania. Tento fenomén sa zvykne vysvetľovať na základe heuristík, teda skratkovitých procesov spracovania informácii,  konkrétne pomocou heuristiky dostupnosti, podľa ktorej človek má tendenciu pracovať s tou informáciou, ktorá mu napadne (Plous, Scot, 1993). Túto heuristiku ľudia používajú napr. na odhadnutie pravdepodobnosti výskytu a frekvencie výskytu udalosti, čo môže vyústiť do korelačnej chyby (Plous, Scot, 1993).

Ďalší pohľad priniesol Eder a kol. (2011). Autori skúmali vplyv kapacity pracovnej pamäti na ilúziu korelácie a zistili, že jednotlivci s väčšou pracovnou pamäťou citlivejšie vnímali problémy členov minorít – v porovnaní s tými, ktorí mali nižšiu kapacitu pracovnej pamäti. Zároveň sa pozreli na vplyv záťaže pamäti na ilúziu korelácie a zistili, že väčšie zaťaženie pamäti viedlo k väčšiemu výskytu ilúzie korelácie. To signalizuje, že korelačná ilúzia v týchto prípadoch súvisela s nedostatkami v centrálnych kognitívnych zdrojoch, čo bolo spôsobené zaťažením pracovnej pamäti, a nie selektívnym výberom informácií (Eder a kol., 2011). Zároveň bola uskutočnená štúdia, ktorá skúmala to, či zvýšené poznanie má vplyv na ilúziu korelácie. Získané údaje naznačujú, že vzdelávanie ľudí v problematike  ilúzie korelácie má vplyv na menší výskyt tohto fenoménu  (Murphy a kol., 2011).

Okrem toho, že ľudia zvyknú vnímať vzťahy medzi javmi aj vtedy, keď medzi nimi žiadne vzťahy nie sú, v praxi môže nastať aj ďalší jav spojený s koreláciou a s jej interpretáciou. Ide o situáciu, keď javom, medzi ktorými je vzťah, pripisujeme kauzalitu[11], teda istú príčinnú súvislosť. Príklad opisovanej situácie uvádzame v rámčeku 30. Chabris a Simons (2009) v tomto prípade hovoria o ilúzii kauzality (illusion of cause) a tvrdia, že jediný spôsob, ako určiť kauzalitu medzi javmi, je uskutočniť experiment, čomu sa venujeme v kapitole 3.2. Ilúzia kauzality je problém, ktorý môže vyústiť do nesprávnych verejných politík a podľa Chabrisa a Simonsa (2009, s. 184) ho spôsobujú tieto tri sklony k chybám:

  • Sklon vnímať a definovať pravidlá, vzorce správania pri náhodných udalostiach. Tieto (v podstate neexistujúce) vzorce, „vydestilované“ z anekdotických situácii sa potom používajú na interpretáciu budúcnosti. Teda problémom v tomto kontexte je definovanie vzorca, ktorý nie je pravdivý.
  • Ďalej je to sklon pozerať sa na udalosti, ktoré nastanú spolu a majú vysokú mieru korelácie, ako na udalosti, ktoré majú kauzálne vzťahy. Tu je problém spájania kauzality a korelácie.
  • Sklon interpretovať udalosti, ktoré nastali pred určitým časom, ako príčiny udalostí, ktoré nastali alebo ktoré môžu nastať neskôr. Ide tak o tendenciu vnímať chronológiu, časovú postupnosť javov, ako vodidlo na určenie kauzality.

 

RÁMČEK 30:  Zmrzlina a topenie sa

Spotreba zmrzliny býva korelovaná s mierou topenia sa. Viac ľudí sa utopí vtedy, keď sa zje viac zmrzliny a menej ľudí sa topí v tých dňoch, keď sa zje menej zmrzliny. V tomto prípade však nejde o kauzálny vzťah. Jedenie zmrzliny totiž pravdepodobne nespôsobuje topenie sa a pri hľadaní odpovede na to, čo tento jav spôsobuje, treba hľadať ďalší faktor, ktorým je letná horúčava, čo môže spôsobovať tento jav.

Zdroj: Lilienfeld a kol. (2013)

Averzia voči strate/Loss aversion

Kahneman a Tversky pri skúmaní rozhodovania sa zistili, že ľudia majú tendenciu zvažovať zmeny v hodnotách ich referenčného bodu, ako by posudzovali absolútne hodnoty. Referenčný bod je meradlom, odpoveďou na otázku položenú pri posudzovaní: „V porovnaní s čím?“ Zároveň autori zistili, že keď ľudia vnímajú niečo ako stratu, prisudzujú tomu väčší význam, ako keby to vnímali ako výnos či zisk. To znamená, že straty vnímajú naliehavejšie ako možný prospech (gains) (Kahneman, Tversky, 1979). Viac o širšom pohľade na túto problematiku cez prospektovú teóriu pozri napr. Baláž (2010)  a Dudeková (2012).

RÁMČEK 31: Spôsob vyplácania odmien v Chicagu

V USA sa výskumníci pozreli na efekt výkonnostných príplatkov učiteľov v školách.  Tradičná schéma je taká, že učitelia dostávajú bonusy na konci roka podľa toho, aké akademické výsledky, prípadne aké zlepšenia dosiahli ich študenti. Takýto typ intervencie však nezlepšil výsledky študentov v nízko príjmových oblastiach Chicaga. Avšak v ďalšom programe zmenili načasovanie vyplácania bonusov s tým, že boli nastavené ako strata, a nie ako zisk (ako dodatočný príjem). Na začiatku roka učiteľom oznámili sumu, ktorá predstavovala priemerné bonusy. Ak by boli výsledky ich študentov na konci roka lepšie, ako je priemer, dostali by dodatočný príjem. Ak by výsledky ich študentov boli horšie, ako bude priemer, museli by vrátiť rozdiel medzi tým, čo už dostali, a tým, čo by dostali, ak by ich študenti mali nadpriemerné výsledky. Takáto úprava výpočtu bonusov výrazne zlepšila výsledky testovania.

Zdroj: Fryer  a kol. (2012)
Ukotvenie/Anchoring

Pri zakotvení ide o tendenciu ľudí príliš sa spoliehať na informáciu, ktorú majú k dispozícii ako prvú. Napríklad pri vyjednávaní o plate – ten, kto ako prvý dá ponuku, vytvára istý rozsah primeraných možnosti vo vnímaní každej zo zúčastnených  osôb. Prirodzene, každá ďalšia ponuka bude reagovať na túto „kotvu“. Preto tí, ktorí dajú ponuku ako prví, si vytvárajú podmienky na vyjednávanie.

RÁMČEK 32: Vyjednávanie o plate

To znamená, že daná informácia (kotva) zasadzuje usudzovanie a rozhodovanie do istých rámcov a zvyčajne zúčastnení majú sklon pracovať s touto kotvou/informáciou. Tento efekt vysvetľuje napr. to, prečo málo pravdepodobné udalosti niekedy prevážia pri rozhodovaní a ako dôležitou pre prijímané rozhodnutie sa môže stať jedna informácia.

 

Podľa Markoviča a kol. (2010, s. 68-69) ľudia vykonávajú kvantitatívne odhady tak, že odhad začnú od úvodnej hodnoty, ktorá sa postupne upravuje smerom k finálnemu (odhadu). Výskumami sa zistilo, že odrazový bod v ľuďoch zachováva určitú stopu, od ktorej sa neodpútajú ľahko a následné „úpravy sú zvyčajne nedostatočné” (Kahneman, Tversky, 1974). Markovič a kol. ďalej uvádzajú: Racionálny charakter procesu formovania odhadov je úpravou úvodnej hodnoty adekvátnym spôsobom zabezpečený všetkými známymi informáciami, až po dosiahnutie akceptovateľnej úrovne. Takýmto postupom by sa malo, prirodzene, zabezpečiť, aby irelevantné informácie nemali pre proces rozhodovania žiaden význam. Prejav informačného ukotvenia má opačnú tendenciu a spôsobuje, že úpravy sa vykonávajú nedostatočne a konečný odhad sa buď výrazne podobá úvodnej hodnote, alebo existuje zreteľný vplyv úvodnej hodnoty bez zohľadnenia nových a relevantných informácií (Markovič a kol., 2010, s. 69).

S uvedeným sklonom sa pracuje napr. pri maloobchode. Príkladom je visačka so zľavou, ktorá ukazuje aj pôvodnú cenu. Ľudia si tak myslia, že niečo je lacnejšie, ako to naozaj je, keďže majú tendenciu vnímať skôr obchod, ktorý uskutočnia, a menej cenu, ktorú zaplatia.

RÁMČEK 33:  Kotvy

Študenti MIT mali napísať na kus papiera posledné dve číslice zo svojho rodného čísla (v USA: social security number). Následne mali odhadnúť cenu klávesnice, počítačovej myši a knihy, teda vecí, ktoré študenti z MIT poznajú.

 

Výskumník následne urobil korelácie medzi týmito číslami (údajmi), pričom hľadal prípadný vzťah medzi poslednými číslami ich rodného čísla a odhadovanými cenami uvedených produktov. Aj keď by medzi nimi nemal byť žiaden vzťah, v skutočnosti však bola identifikovaná značná korelácia medzi týmito číslami.

 

Tí, ktorých rodné číslo končilo číslicami v rozpätí medzi 00 až 19, boli ochotní zaplatiť za tieto produkty v priemere 8,62 USD a napr. tí s ropzätím čísliel v dátume narodenia medzi 60 až 79 a 80 až 99, boli ochotní zaplatiť v priemere  21,18 USD až 26,18 USD.

 

Zdroj: Ariely (2008)

 

Banaji a kol. (2013) tak zdôrazňujú, že človek nehľadá čísla vo vákuu, ale skôr pracuje s okamžite dostupnými informáciami, ktoré slúžia ako referenčný bod, ako kotva a potom si čísla prispôsobuje. Uvedený príklad ukazuje, že typ rozhodovania založený na náhodnej dvojčíselnej kotve môže mať finančné dopady, keďže by za tieto produkty respondenti zaplatili viacej.

RÁMČEK 34: Kotvy, porovnávanie a štastie

Popri hedonickej adaptácii ako mechanizmu, ktorý znižuje vplyv peňazí na nami pociťované šťastie, má podobne negatívny dopad aj sociálne porovnávanie. V súlade s tým sa Easterlin (2003, s. 26-28) domnieva, že väčší vplyv na naše šťastie ako samotná výška nášho príjmu má jeho porovnávanie s kolegami. Tento fenomén možno ilustrovať na udalostiach z roku 1993, keď sa americkí burzoví regulátori rozhodli primäť tamojšie firmy k tomu, aby povinne zverejňovali platy vysokých manažérov, s cieľom dosiahnuť sprehľadnenie a zníženie výšky ich odmeňovania. Tí v roku 1976 zarábali 36-krát viac ako priemerný robotník, ale v roku 1993 – až 131-krát viac. Prijaté opatrenia však želaný výsledok nepriniesli. Podľa Arielyho (2009, s. 26-27) zavedenie zmienených opatrení viedlo k tomu, že po zverejnení svojich platov sa manažéri začali vzájomne porovnávať, čo v konečnom dôsledku viedlo ku zvyšovaniu ich príjmu, ktorý vzrástol až na niekoľko stonásobkov v porovnaní s platom priemerného robotníka (Ariely 2009, s. 26-27). Akokoľvek vysoké príjmy manažéri mali, neboli pre nich dostatočne vysoké, ak iný kolega zarábal viac.

 

Rast príjmu je tiež spojený s vykonávaním aktivít, ktoré môžu vyvolávať skôr napätie a stres ako pocity šťastia (tamtiež). Profesijný rast (a s ním spojený rast príjmu) vás môže vohnať do situácií a aktivít, ktorým by ste sa za iných okolností veľmi radi vyhli. Zo správy amerického Bureau of Labor Statistics z roku 2004 vyplýva, že rast platu je spojený s rastom času stráveného jednak v zamestnaní, ale i dochádzaním do práce (tamtiež, s. 1910). Pritom vieme, že dochádzanie do práce u ľudí znižuje pocit šťastia (Haidt, 2006, loc. 1800) a že odlúčenie od rodiny – spojené s  pobytom na pracovisku – implikuje redukciu či absenciu intímnych vzťahov a sociálnej podpory. Nedostatok takýchto väzieb je považovaný za jednu z možných hypotéz vysvetľujúcich zvýšenie výskytu depresie v modernej spoločnosti (Buss, 2000, s. 16-17).

Zdroj: Horák (2014)

Omyl utopených nákladov/Sunk cost fallacy

V tomto prípade ide o iracionálne ekonomické rozhodnutie investovať viac ekonomických zdrojov potom, čo sa uskutočnila prvá investícia v porovnaní s alternatívnou investíciou, kde nebola vložená prvotná investícia. Tento prístup je založený na jednoduchej heuristike neplytvania a chybného spracovania informácií, keď sa napr. stratám prisudzuje väčšia váha ako ziskom (Strough, Kams, Schlosnagle, 2011).

Príkladom je dopozeranie nudného filmu vtedy, keď je film z požičovne a zaplatili sme za jeho požičanie 10, 95 USD, v porovnaní s tým, koľko času by sme venovali filmu, keby bol zadarmo (Strough, Kams, Schlosnagle, 2011). Racionálnejšímv takomto prípade by bolo založiť svoje rozhodnutie na odhade budúcich príjmov, v danom kontexte na odhade toho, s akou pravdepodobnosťou sa film zlepší, a to bez ohľadu na to, koľko času sme mu už venovali. Táto chyba pri rozhodovaní sa skúmala aj v kontexte životného cyklu človeka. To znamená, že výskumníci sa pozreli na to, či sa sklon k tejto chybe mení podľa toho, či sa rozhodujú deti, adolensenti, alebo dospelí. Vedci naznačujú, že sklon k tejto chybe sa v rámci životného cyklu mení, a poukazujú na to, že v období od detstva po neskoršiu dospelosť omyly utopených nákladov majú tendenciu klesať a racionalita v kontexte utopených nákladov má tendenciu narastať. Vedci naznačujú, že tento posun môže byť spojený s postupným rozvojom kognitívnych schopnosti.

RÁMČEK 35: Neviditeľné lietadlo a konkurencia

Predstavte si, že ste riaditeľ spoločnosti vyrábajúcej lietadla. Rozhodli ste sa pre vývoj „neviditeľného“ lietadla, ktoré by bežné radary neboli schopné detekovať. Rozpočet výskumu je 10 miliónov USD. Projekt je z 90 % hotový, keď sa doviete, že váš konkurent začíná ponúkať neviditeľné lietadlo, ktoré je podľa všetkých informácií omnoho rýchlejšie a lacnejšie, ako bude to vaše. Mali by ste investovať zostávajúcich 10 % zdrojov a projekt neviditeľného lietadla dokončit?

 

Takto znela otázka v jednom zo série experimentov psychológov Hala R. Arkese a Catherine Blumerovej,  výsledky ktorej obaja autori v roku 1985 zverejnili v spoločnom článku The Psychology of Sunk Cost. Zo vzorky 48 respondentov sa 86 % osob rozhodlo zostávajúcu čiastku investovať. Len 14 % respondentov projekt okamžite „poslalo k vode“ a  rozhodlo sa tak zvyšok sumy nepreinvestovaného rozpočtu ušetriť. Z hľadiska predpokladov, na ktorých stojí ekonómia, je tento výsledok šokující, pretože len týchto 14 % sa rozhodlo hospodárne…

2.3.PRÍKLADY SKLONOV K CHYBÁM PRI FORMULOVANÍ ROZHODNUTIA

V tejto časti sa venujeme vysvetleniu vybraného typu sklonu k chybám, ktorý vzniká pri formulovaní rozhodnutia.

 

Efekt rámcovania/Framing effect   

Skúmaniu tohto sklonu k chybám sa venovali Kahneman a Tversky (napr. v Tversky, Kahneman, 1981).  Poukázali na to, že rôzne formulácie tej istej situácie sprístupňujú ľuďom odlišné aspekty daného riešenia. Teda alternatívne formulácie rovnakej situácie spôsobujú, že sú dostupné odlišné aspekty určitého problému/javu.  Zároveň Tversky a Kahneman (1986) hovoria, že alternatívne opisy problému, o ktorom sa treba rozhodnúť, často menia preferencie pri rozhodovaní sa. Príkladom je prípad nazvaný Ázijská choroba, uvedený v rámčeku 36.

RÁMČEK 36: Ázijská choroba

Výskumníci položili respondentom túto otázku:

 

Problém 1:

Predstavte si, že USA sa pripravuje na prepuknutie nebezpečnej ázijskej choroby, pri ktorej sa predpokladá, že zomrie 600 ľudí. Na riešenie danej situácie sú navrhované 2 alternatívne programy:

·         ak sa príjme program A, zachráni sa 200 ľudí,

·         ak sa  príjme program B, existuje len tretinová pravdepodobnosť, že sa zachráni 600 ľudí a dve tretiny z nich pravdepodobne nebudú zachránení.

 

Ktorí z týchto programov by ste podporili?

Drvivá väčšina respondentov preferovala program A, čo indikuje averziu proti riziku.

 

Druhá náhodne vybraná skupina dostala otázku, pričom pri tom istom probléme si respondenti mohli vybrať z týchto možnosti:

·         ak sa príjme program A, 400 ľudí zomrie,

·         ak sa príjme program B, je len tretinová pravdepodobnosť, že nikto nezomrie a dvojtretinová pravdepodobnosť, že 600 ľudí zomrie.

 

Väčšina respondentov v tomto prípade preferovala alternatívu B, čiže možnosť s rizikom.

Zdroj:  Kahneman, Tversky (1981)

 

Medzi jednotlivými dvojicami alternatív nie je žiaden rozdiel, evidentne však v ľuďoch evokujú odlišné asociácie a hodnotenia. Kahneman a Tversky (1979) v tomto kontexte uvádzajú, že ľudia prisudzujú menšiu váhu možnostiam, ktoré majú vysokú alebo strednú mieru pravdepodobnosti ich uskutočnenia. Istota záchrany ľudí je tak neproporcionálne atraktívnejšia a istota smrti neproporcionálne vyvoláva väčšiu averziu.

Ďalším príkladom, ktorý poukazuje na efekt rámcovania,  je uvedený v rámčeku 37.

RÁMČEK 37: Operácia vs. chemoterapia

Respondenti si mohli vybrať medzi dvomi prístupmi v liečbe:

– operácie

– chemoterapie.

 

Rámcovanie 1: prežitie

Operácia: zo 100 ľudí, ktorí absolvovali operáciu, 90 žilo v pos-operačnom období, 68 žije aj do konca prvého roka a 34 žijú päť rokov po operácii.

Radiačná terapia: zo 100 ľudí, ktorí podstúpili radiačnú terapiu, všetci prežili tento zásah, 77 z nich žilo rok po operácii a 22 ľudí žije päť rokov po chemoterapii.

 

Rámcovanie 2: úmrtnosť

Operácia: zo 100 ľudí, ktorí absolvovali operáciu, 10 zomrie počas operácie alebo v postoperačnom období, 32 zomrie do konca prvého roka od operácie a 66 zomrie do piatich rokov od operácie.

Radiačná terapia: zo 100 ľudí, ktorí podstúpili radiačnú terapiu, žiaden nezomrie počas terapie, 23 ľudí zomrie do roka od radiácie a 78 ich zomrie do piatich rokov od absolvovania radiačnej terapie.

Zdroj: McNeil, Pauker, Sox, Tversky (1982)

 

Devaaťdesiat percent krátkodobé prežitie a 10 % okamžitá úmrtnosť sú rovnako „ohrozujúce“ informácie, ide o identický, ale obrátený príklad. Možnosť s údajmi o počte pacientov, ktorí terapiu prežili, však získala oveľa vyššiu podporu. Pozitívny fekt takéhoto rámcovania sa v tejto otázke preukázal nielen pri rozhodovaní sa pacientov, ale aj lekárov.

 

Ďalší príklad poukazuje na vplyv spôsobu rozhodovania sa na prijímanie na vysoké školy v USA, a teda na zlyhanie pri posudzovaní hodnoty jednotlivých alternatív.

RÁMČEK 38: Náklady na prihlášku

 V USA platilo pravidlo, že výsledky stredoškolského testovania študenti mohli zadarmo poslať na 3 vysoké školy. Mohli ich poslať na viac univerzít, ale za každú ďalšiu museli zaplatiť 6 USD. Väčšina z nich poslala presne tri prihlášky.

 

V roku 1998 nastala zmena a počet zadarmo poslaných prihlášok bol zvýšený z troch na štyri. Počet oslovených univerzít následne narástol a namiesto 3 % študentov (pred zmenou) po zmene zaslalo 4 prihlášky 74 % študentov.

 

Dôležitým dopadom tejto zmeny bolo to, že študenti z nízkopríjmových rodín začali posielať prihlášky aj na lepšie vysoké školy, z ktorých môžu mať vyššie celoživotné príjmy. Pred zmenou (v roku 1998) totiž síce ušetrili 6 USD za ďalšiu (štvrtú) prihlášku, avšak v priemere stratili 1700 USD ich celoživotného príjmu na každý dolár, ktorý ušetrili  zaslaním štvrtej prihlášky v tomto období.

Zdroj: World Bank (2014)

 

Svetová banka zdôrazňuje, že medzi faktory, ktoré vplývajú na rozhodovanie, patria (World Bank, 2014, s. 34):

  • základná, vopred prednastavená možnosť (default option),
  • označenia (labels),
  • počet možnosti,
  • poradie, v ktorom sa možnosti prezentujú.

Aj pri efekte rámcovania sa výskumníci zamerali na skúmanie toho, ako sa človeku so zvyšujúcim sa vekom mení sklon k tejto chybe. Vedci naznačujú, že tento efekt je zjavný pri posudzovaný ziskov a strát už v detstve a zostáva relatívne stabilný počas celého životného cyklu človeka (Strough, Kams, Schlosnagle, 2011).

2.3.1.      PRÍKLADY SKLONU K CHYBÁM PRAMENIACE Z OSOBY SUBJEKTU ROZHODOVANIA

Posledná časť tejto kapitoly je venovaná opisu vybraných typov sklonu k chybám, ktoré pramenia z osoby subjektu rozhodovania. Subjekt rozhodovania totiž môže robiť chyby pri rozhodovaní aj pri výbere informácii, pri ich spracovaní, ako aj prezentovaní.

 

Efekt vlastníctva/Endowment effect

Pri tomto efekte ide o skutočnosť, že ľudia majú tendenciu viacej požadovať za vzdanie sa objektu v porovnaní s tým, koľko by boli ochotní zaplatiť za to, aby daný objekt získali  (Thaler, 1980). To znamená, že ľudia pripisujú väčšiu hodnotu tomu, čo už majú, ako tomu, čo môžu získať. Čiže ak už niečo vlastníme, pripisujeme tomu vyššiu hodnotu ako iní (Montier, 2010, p. 194).

 

RÁMČEK 39: Experiment s predajom pohárov

Experiment sa uskutočnil na vzorke študentov ekonómie z Cornellovej univerzity. V rámci experimentu boli 22 náhodne vybraným študentom darované poháre, ktoré boli v kníhkupectvách predávané za 6 USD. Potom experimentátori simulovali trh s tým, že 50 % predpokladaných transakcií sa neuskutočnilo. Počet skutočne uskutočnených transakcií bol 11.

Dôvod neuskutočnených transakcií bol tento: priemerná  cena, za ktorú boli majitelia pohárov ochotní ich predať, bola 5,25 USD, zatiaľ čo cena, za ktorú boli záujemcovia ochotní kúpiť pohár, bola v rozpätí medzi 2,25 USD až 2,75 USD. Trhová cena sa pohybovala v rozpätí medzi 4,25 až 4,75 USD.

Kahneman, Knetsch, Thaler (1991)

Kahneman a kol. (1990, 1991) pripisujú tento stav averzii voči strate: pre majiteľov strata pohára znamená viac, ako je hodnota, ktorú predstavuje zisk pre jeho nového kupca. Tento fenomén je súčasťou všeobecnejšieho konceptu averzie voči strate. Ako ďalej uvádzajú Kahneman a kol. (1990), implikáciou efektu vlastníctva je to, že ľudia vnímajú náklady stratených príležitosti inak ako náklady, ktoré priamo platia zo svojho vrecka.

Ilúzia kontroly/Illusion of control

Výskum ukazuje, že pocit, že máme niečo pod kontrolou, je pre nás mimoriadne dôležitý. Pri tomto type sklonu k chybám tak ide o tendenciu ľudí veriť, že môžu kontrolovať alebo aspoň ovplyvňovať výsledky/výstupy udalosti, nad ktorými ale v skutočnosti nemajú vplyv. Viacerí výskumníci si všimli tento fenomén napr. pri správaní sa hráčov v kasínach. Niektorí z nich hádzali kocku tak, ako keby mali nad ňou kontrolu a ako keby dokázali ovplyvniť výsledok danej hry (Goffman, 1967). Ellen Langer definovala ilúziu kontroly ako očakávanie pravdepodobnosti osobného úspechu na neadekvátne vyššej úrovní, ako by to garantovala objektívna pravdepodobnosť (Langer, 1975, s. 311). Langer skúmala očakávania pravdepodobnosti osobného úspechu, ktoré boli väčšie, ako to objektívne bolo pravdepodobné za daného stavu. Tento typ sebadôvery je opodstatnenejší vtedy, keď udalosť, ktorá je aspoň čiastočne ovplyvnená náhodou, je charakterizovaná takými faktormi, ktoré normálne vedú k lepším výsledkom v situácii, na zvládnutie ktorej disponujeme príslušnou zručnosťou. Tak sa vlastne zamieňajú pojmy náhoda/šťastie a zručnosť, aj keď sa istým spôsobom prekrývajú. Pri zručnostiach ide o kauzálny vzťah medzi správaním sa a výsledkom správania sa/práce. Takže úspech pri práci, na vykonávanie  ktorej máme príslušné zručnosti, je kontrolovateľný. Avšak šťastie je otázkou náhody a to nie je kontrolovateľné, ovplyvniteľné (príkladom je výhra v lotérii). Langer tak skúmala, či rozdiely medzi týmito dvomi fenoménmi sú ľuďmi rozpoznávané a ktoré faktory spúšťajú ilúziu kontroly v situáciách, ktoré ľudia nemajú skutočne pod kontrolou. Poukázala na to, že okrem motivácie dominovať a mať pod kontrolou prostredie, v ktorom sa ľudia pohybujú, ľudské myslenie ovplyvňuje aj to, že faktory zručnosti a faktory náhody sú v ľudskej skúsenosti úzko prepojené. V každej úlohe, ktorá je postavená na zručnostiach, je prítomný aj element náhody a v každej náhodnej situácii je aj element zručnosti. Ľudia sa zvyknú spoliehať na vodidlá, ktoré mali v istej situácii hodnotu pre ich rozhodovanie, avšak neuvedomujú si, že pre novú situáciu a jej posúdenie tieto faktory nie sú významné. Ak sú do náhodnej situácie zavedené faktory, ktoré pri rozhodovaní sa v určitej situácii založenej na zručnostiach vedú k lepšiemu výkonu – ako je napr. možnosť výberu, súťaženie (konkurenčné prostredie), dôvernosť/familiárnosť a zainteresovanie sa do rozhodovania – dáva to človeku pocit kontroly nad výsledkom. To vedie k nerealistickým subjektívnym očakávaniam pri odhade  úspechu. Podľa Langer (1975) to znamená, že ilúzia môže byť posilnená zavedením možnosti výberu a súťaženia či zavedením atmosféry dôvernosti do náhodnej situácie. Keď pôsobia tieto faktory, ľudia majú väčšiu sebadôveru v danej situácii a sú ochotnejší riskovať (Langer, 1975, s. 327). Ďalší výskum (Kottemann a kol., 1994) ukázal, že napriek pôvodnej predstave, že pasívne aj aktívne zainteresovanie sa do rozhodovania môže viesť k ilúzii kontroly, jednotlivci sú náchylnejší podľahnúť ilúzii kontroly v rámci nastolenia  ilúzie aktívneho zaiteresovavania sa do rozhodovania.

Efekt ilúzie kontroly bol na začiatku ilustrovaný na situáciách založených na náhode. Avšak ilúzii kontroly možno podľahnúť aj v situáciách, pri ktorých platí niečo z oboch: do istej miery je uplatniteľná zručnosť, avšak zručnosť nemôže úplne ovplyvniť kvalitu výsledku snaženia sa/práce. Čiže ide o kombináciu zručnosti a náhody, keď jednotlivci majú ešte väčšiu tendenciu pripisovať úspešný výsledok svojho úsilia faktorom zručnosti.

Podľa Šinského (2010, s. 193) sa  tak vytváraním ilúzie koriguje konanie najčastejšie v dvoch  smeroch:

  • nadhodnocovaním prirodzenej možnosti kontrolovať situáciu a vytváraním sebaklamu o svojej schopnosti mať ju pod kontrolou, čím u seba eliminujeme pocit bezradnosti,
  • podceňovaním pravdepodobnosti výskytu náhody a šťastia.

V neskoršom výskume v tejto oblasti sa vedci zamýšľali nad tým, či ilúzia kontroly platí len pri jednorazovej situácii, resp. pri jednorazovej hre, alebo aj pri opakovane sa vyskytujúcich situáciách, opakovaných hrách. Podľa Koehlera, Gibbsa a Hogartha (1994) totiž keď sa v rámci experimentu uskutočnila viackrát opakovaná hra, ilúzia kontroly sa vytratila.  K uvedenému sa sklonu k chybám sa vyjadril aj Kahneman (2002), podľa ktorého ľudia majú tendenciu k ilúzií kontroly v situácii, keď čelia  kognitívnemu pretlaku  (load).

 

Nadmerná sebadôvera/Overconfidence  

Viacerí výskumníci sa venovali správaniu sa jedincov s nadmernou sebadôverou a skúmajú toto správanie z rôznych uhlov. Predtým, ako si predstavíme niektoré zistenia a pohľady, ponúkame definíciu daného sklonu k chybám. Podľa ÚEP SAV (2014) pri nadmernej sebadôvere ide o omyl, ktorý spočíva v tom, že subjektívna istota v náš vlastný úsudok je väčšia ako objektívna presnosť, najmä v prípadoch, keď je táto istota relatívne vysoká. Napríklad v niektorých testoch ľudia tvrdia, že sú si svojimi odpoveďami na „99 % istí“, hoci sa mýlia v 40 % prípadov. Prílišná dôvera vo vlastný úsudok je jedným z príkladov nesprávneho odhadu pravdepodobností výskytu daného javu (ÚEP SAV, 2014).

Psychológovia Christopher Chabris a Daniel Simons (2009, s. 85) v kontexte chápania pojmu sebadôvera poukazujú na ilúziu sebadôvery (illusion of confidence), teda na preceňovanie vlastných schopnosti a kvalít, a to hlavne precenovaním vlastných schopnosti v porovnaní s inými ľuďmi. Horák (2014) uvádza, že pozitívne ilúzie sú nerealistickými a nadmerne pozitívnymi postojmi, ktoré ľudia majú o sebe (a o svojich blízkych). Ide o formu podvodu, pomocou ktorého  umelo navyšujeme svoje schopnosti, napríklad schopnosť mať kontrolu nad vlastným životom alebo preceňujeme vlastné optimistické vyhliadky v prípade, ak čelíme nejakej pohrome. Podľa autora je jedným z variantov tohto fenoménu takzvaný Lake Wobegon efekt (the illusory superiority effect – efekt iluzórnej nadradenosti) – jav pomenovaný podľa rovnomenného mesta z rozhlasovej relácie Garrisona Keillora A Prairie Home Companion, v ktorom žijú iba krásni muži, silné ženy a v každom ohľade nadpriemerné deti. Tento jav vyjadruje našu tendenciu nadhodnocovať svoje schopnosti, takže ich považujeme za nadpriemerné a výnimočné (Bok 2010, loc. 2 785).

RÁMČEK 40: Namerná sebadôvera na stredných školách

Z výsledkov výskumu, ktorý sa realizoval v USA na vzorke takmer jedného milióna stredoškolských maturantov v rokoch 1976 a 1977 napríklad vyplynulo, že až 70 % z nich sa domnievalo, že disponujú nadpriemernými vodcovskými schopnosťami. Ako podpriemerné pritom ohodnotili svoje líderské schopnosti iba 2 % študentov z celkového počtu. Čo sa týka schopnosti vychádzať s druhými, až 25 % stredoškolákov sa zaradilo do horného 1 %. Výskum z University of Nebraska, tiež zo 70. rokov, ukázal, že rovnakému preceňovaniu nepodliehajú iba študenti, ale aj vysokoškolskí pedagógovia – až 94 % z nich tvrdilo, že sú vo svojej práci lepší ako ich univerzitní kolegovia.

Zdroj: Gilovich (2008)

 

Tento jav má viaceré implikácie. Keďže ľudia zvyknú interpretovať sebadôveru ako signál schopnosti, rozsahu vedomosti či presnosti ich pamäti, pri ilúzií sebadôvery dochádza k vysielaniu zavádzajúcich signálov. Ak by sebadôvera mala priamy vzťah           k týmto premenným, nespôsobovalo by to problém. Realita je však taká, že sebadôvera a schopnosti nemusia spolu súvisieť: menej talentovaní a menej vzdelaní jedinci si môžu o sebe myslieť viac, ako je skutočnosť. Autori tak zdôrazňujú faktor nekompetentnosti a uvádzajú, že nekompetentnosť spôsobuje zvýšenú sebadôveru: keď ľudia na sebe pracujú tak, aby zvládli príslušnú úlohu, začnú byť lepší v danej oblasti a získavajú aj informácie o tom, ako na tom sú so svojimi vedomosťami v danej oblasti. Za najhoršiu považujú situáciu, keď jedinci príslušné zručnosti ešte nemajú, ale ich sebadôvera v to, že to vedia, je veľká (Chabris a Simons, 2009, s. 91). Sebadôvera zároveň lepšie zodpovedá schopnostiam vtedy, keď v danej úlohe jedinci majú skutočné zručnosti a ovládajú ich, nielen vtedy, ak ich vykonávajú často. To znamená, že samotná skúsenosť s danou úlohou negarantuje schopnosť byť expertom v príslušnej oblasti (Chabris, Simons, 2009, s. 91). Nadmerná sebadôvera má vplyv aj na rozhodovanie, napr. v situácii, keď sa diskusia v skupine organizuje podľa pravidla seniority a časť ľudí v skupine má tendenciu potvrdzovať to, čo uviedlo vedenie organizácie. Keby pri tajnom hlasovaní každý člen skupiny uviedol svoj názor, bolo by o jeden sklon k chybám menej (to ale nevyhnutne neznamená, že výstupom by bol úplne „neskreslený“ pohľad. Ak je proces rozhodovania skupiny nastavený tak, že skupina má diskusiou dospieť k spoločnému stanovisku, čelí riziku, že podľahne skupinovej dynamike, osobným konfliktom v skupine a iným faktorom, ktoré len málo súvisia s tým, kto čo vie. V tejto súvislosti ešte uvádzame, že vedci skúmajú sebadôveru aj ako osobnostnú črtu, ktorá môže mať vplyv na pozíciu v skupine a na potenciálne líderstvo, avšak daný líder nevyhnutne nemusí byť aj človek s najlepšími schopnosťami na zíáskanie pozície lídra (Chabris, Simons, 2009, s. 98).

Ďalší autor, Coates (2012), v súvislosti s nadmernou sebadôverou čerpá zo  zistení vied z oblasti neurológie a fyziológie a poznamenáva, že keď človek podstupuje riziko, ľudské telo sa naň pripravuje aj fyzicky. Telo očakáva akciu, zapína záchrannú sieť fyziologickej sústavy a následná sa vlna elektrických a chemických aktivít vracia naspäť do mozgu a ovplyvňuje to, ako človek uvažuje. Vedci naznačujú, že jedna skupina chemických látok, hormónov, má obzvlášť významný vplyv na ľudské správanie. Ide o steroidy[12], ktoré koordinujú telo, mozog a správanie a zabezpečujú, aby telo a mozog boli jednou funkčnou jednotkou. Táto skupina hormónov zahŕňa testosterón a kortizol. Viacerí vedci poukázali na to, ako steroidy ovplyvňujú štruktúry mozgu a ako fungujú (napr. Pfaff, Silva, Weiss, 1971). Za istých okolnosti tieto chemické látky môžu súvisieť s aj  iracionálnou sebadôverou, prípadne s iracionálnym pesimizmom, ktoré majú vplyv na ľudské rozhodnutia. Bližšie sa im venujeme v ďalšom texte.

V kontexte skúmania správania sa v stave nabudenia (arrousal), biológovia poukázali na to, že zvieratá, ktoré vyhrali v jednej bitke, mali tendenciu vyhrať aj v niekoľkých ďalších bitkách. Zistili, že testosterón pripravuje zvieratá na bitku, na súťaž a po vyhranej bitke ide do ďalšej so zvýšenou hladinou tohto hormónu (Coates, 2012, s. 27). Na základe týchto zistení bolo namodelované správanie, ktoré bolo pozorované pri správaní sa zvierat,  a nazvali ho „efekt víťaza“, resp. tzv. hubris. V rámci tohto prístupu sa potom uskutočňuje výskum správania sa človeka počas riskovania, súťaženia a víťazstva. Mazur a Booth (1998) tvrdia, že keď samci bojujú o  status dominantného člena skupiny, testosterón ich ovplyvňuje dvojako: na začiatku bitky/konfliktu testosterón rastie, akoby to bola predpokladaná reakcia na výzvu, a po ukončení testosterón narastá u víťaza a klesá u porazeného. Mazur a Booth (1998) tak definovali vzťah medzi testosterónom a dominantným správaním, keď podľa ich výskumu sa obidve premenné ovplyvňujú. Testosterón sa tak zdá byť molekulou, ktorá spúšťa iracionálnu rozbujarenosť (exuberance) (Coates, 2012, s. 29).

RÁMČEK 41: Efekt víťaza

Štúdia realizovaná na opiciach a ich bitke o postavenie vo svorke poukázala na to, že víťaz skončil s 10-násobne vyššou hladinou testosterónu, zatiaľ čo porazenému sa hladinu testosterónu znížila na desatinu jeho pôvodnej hladiny. Nové hladiny testosterónu vydržali niekoľko týždňov.

Zdroj: Fuxjager, Oyegbile, Marler  (2011)

Výskum zároveň naznačujú, že v istom bode tejto víťaznej série zvýšená hladina steroidov začne mať opačný efekt na úspech a prežitie: zvieratá, ktoré prešli skúsenosťou navýšujúcej sa špirály testosterónu a víťazstiev, sa po čase púšťali do väčšieho počtu bitiek a  mali vyššiu úmrtnosť. Tieto informácie načrtávajú, že s narastaním hladiny testosterónu sa sebadôvera a riskovanie premieta do prehnanej sebadôvery a do ľahkomyseľného správania (Coates, 2012). Vysoké hladiny testosterónu tak posúvajú vnímanie rizika. Podľa Mazura a Bootha (1998) sa zdá, že vysoké hladiny testosterónu podporujú dominantné správanie, potrebu zvyšovať svoj status a tým aj vplyv nad ostatnými ľuďmi. Ďalej uvádzajú, že niekedy je takéto správanie agresívne, avšak často je dominantnosť vyjadrená neagresívnym spôsobom, napr. antisociálnym správaním sa, ako je nerešpektovanie autority (Mazur, Booth, 1998). Zároveň je tento stav energeticky náročný a môže zapríčiniť  zvýšené opotrebovanie tela a vyššiu úmrtnosť. Sviečka, ktorá horí 2-krát intenzívnejšie, vyhorí za polovičku času.

RÁMČEK 42: Memento mori v starovekom Ríme a v súčastnosti

Keď generál v starovekom Ríme dosiahol veľké víťazstvo, bol ocenený triumfálnym pochodom cez mesto, kde ukazoval svoj lup. Generáli bývali odetí v purpurových a zlatých obradných rúchach, na hlavách mali vavrínové vence a tváre mali pomaľované červenou farbou. Ľud ich zdravil, oslavoval a obdivoval. Aby sa však predchádzalo hubris, prílišnému sebavedomiu, ktoré má tendenciu ruinovať človeka, celý deň vedľa generála kráčal otrok, ktorého úlohou bolo šepkať generálovi do ucha, že nie je Boh. Pamätaj si, hovoril otrok, si smrteľný: „memento mori“, teda „pamätaj na smrť“.

 

Ariely v tomto kontexte prichádza s frázou relevantnou pre súčasnosť: „pamätaj na svoju omylnosť“, prípadne „pamätaj na svoju iracionalitu“ .

 

Zdroj: Coates (2012), Ariely (2012)

RÁMČEK 43: Výkonnosť a nabudenie (arousal)

Koncept nabudenia (arousal) je spájaný s konceptom pozornosti a motivácie. Dôležitým zistením v tejto oblasti je tzv. Yerkesovo-Dodsonové pravidlo, ktoré medzi nadšením (motiváciou) a výkonom predpokladá funkciu v tvare U.

 

Viaceré experimenty v tejto oblasti ukazujú, že obidve – nízka, ako aj vysoká hladina nadšenia – produkujú minimálnu úroveň výkonu, zatiaľ čo stredná úroveň nadšenia/nabudenia   je spojená s vysokou mierou výkonnosti.

Zdroj: Yerkes, Dodson (1908).

Loewenstein (1996) v tejto súvislosti ešte uvádza, že v stave emocionálneho nadšenia narastá dostupnosť myšlienok, ktoré súvisia s okamžitými emóciami a s okamžitými potrebami, a znižuje sa dostupnosť iných typov myšlienok.

Iracionálny pesimizmus

Okrem  nadmernej sebadôvery u jedincov môže vzniknúť aj  iracionálny pesimizmus. Jedno z vysvetlení, prečo u jedinca vzniká iracionálny pesimizmus, poskytujú výskumy skúmajúce stres a tie naznačujú, že hormón kortizol (steroid), bežne známy ako stresový hormón, je „molekulou iracionálneho pesimizmu“ (Coates, 2012, s. 29). Skúmaniu týchto prepojení sa venuje psychoneuroendokrinológia. Na negatívny vplyv stresových hormónov na kognitívny výkon poukázali vo svojej práci napr. Lupien a kol. (2007).

Čo sa týka mozgu, dopad kortizolu na jeho výkonnosť je podľa Coatesa (2012, s. 29-30) takto:

  • Stredné dávky kortizolu majú pozitívnu pridanú hodnotu, teda majú pozitívny vplyv na kognitívne a fyzické výkony. Možno tu pozorovať pozitívnu pridanú hodnotu, napr. v podobe nacielenia pozornosti.
  • Keď hladina kortizolu rastie, nastáva opačný efekt a znižuje sa schopnosť človeka uvažovať a riskovať.
  • Kortizol pomáha uskladniť traumatické udalosti a vytiahnuť spomienky na ne. S nárastom hladiny kortizolu si človek pripomína udalosti, ktoré boli uložené pod jeho vplyvom. To vyvoláva iracionálnu averziu voči riziku. Hormón kortizol podporuje pocit úzkosti, selektívne pripomínanie citlivých myšlienok a tendenciu vidieť nebezpečenstvo aj tam, kde nie je. Tieto reakcie vznikajú hlavne pri chronickom strese a vysoké hladiny stresových hormónov vyvolávajú až iracionálnu averziu voči riziku.

2.4. ZHRNUTIE

V procese usudzovania a rozhodovania môžu vzniknúť  rôzne typy chýb, resp. odklonov od racionálneho/normatívneho prístupu k usudzovaniu a rozhodovaniu, a to v rôznych fázach: v procese výberu informácie, ktoré jedinec zvažuje, ďalej v procese spracovania informácii a pri formulácii rozhodnutia, ako aj chyby, ktoré pramenia z osoby subjektu rozhodnutia, teda samotného decizora. V tejto súvislosti by sme radi uviedli, že vzhľadom na rozsah tejtokapitoly prehľad sklonov k chybám uvedených v nej nie je úplný, uvádzame len príklady jednotlivých typov. Pre praktické použitie tejto typológie sa v texte nachádzajú aj príklady chýb, ktorých sa dopúšťajú analytici verejnej politiky či iní decizori vo verejnom sektore,  a to v rôznych fázach tvorby a implementácie verejných politík.

Vedci sa v tejto oblasti venujú nielen vymenovávaniu príkladov sklonov k chybám a  ich prepojeniu, ale skúmajú aj situácie, za ktorých sa vyskytujú, teda aké faktory podmieňujú ich výskyt. Je to vek, vzdelanie, sociálny kontext, etnicita, rod, miera neistoty, miera rizika, výskyt nejakého typu chemickej látky v tele (napr. hormónu)? Na niektoré z týchto faktorov poukazujeme pri opise vybraných typov sklonov k chybám a okrem iného to slúži na to, aby sme si boli vedomí istých typov chýb za istých okolnosti a aby sme sa im skúsili vyhnúť. Prípadne aby sme boli schopní identifikovať chyby našich podriadených, blízkych či kolegov. A to preto, lebo dané chyby môžu viesť z nesprávnemu výsledku, teda k nesprávnemu  rozhodnutiu. Zároveň treba uviesť aj to, že výskum v oblasti vodidiel či faktorov, ktoré podmieňujú výskyt vybraných typov chýb, je vo svojich začiatkoch a treba sledovať, čo nové v tejto oblasti prinesú behaviorálne výskumy.

V kontexte verejnej politiky možno uviesť toto:

  • Viaceré typy sklonov k chybám (napr. sebapotvrdzujúca predpojatosť či heuristika dostupnosti) poukázali na riziko výberu len tých informácii, ktoré sa decizorovi zdajú byť významné. To môže viesť k takým rozhodnutiam vo verejnom sektore, pri ktorých sú viaceré dôležité informácie vynechávané a prehliadajú sa možné negatívne dopady rozhodnutia.
  • Ďalším negatívnym javom v kontexte verejnej politiky je ilúzia kauzality, keďže môže viesť k nesprávnym intervenciám. Podľa Chabrisa a Simonsa (2009) ju spôsobuje jednak sklon vnímať a definovať pravidlá, vzorce správania v náhodných udalostiach, ďalej tendencia spájať kauzalitu s koreláciou, ako aj tendencia vnímať chronológiu (teda časovú postupnosť javov) ako vodidlo na určenie kauzality.

  • Viaceré sklony k chybám môžu spôsobiť aj tzv. rozpor medzi zámerom a aktivitou (intention-action divide). To znamená, že aj keď si je decizor vedomý následkov svojho rozhodnutia, môže prijať rozhodnutia maximalizujúce vnímaný súčasný záujem, a to na úkor budúcnosti. Takéto správanie môžu mať viacerí decizori vo verejnom sektore – z administratívy, ako aj politici.

 

OTÁZKY NA DISKUSIU:

  • Aké rizika v kontexte verejnej politiky vidíte v rozhodovaní na základe obmedzeného množstva informácii?
  • Aké problémy spojené s behaviorálnymi zlyhaniami môžu vzniknúť vo fáze implmentácie verejných politík?
  • Ako by mal byť proces rozhodovania vo verejnom sektore organizovaný, aby sa obmedzili chyby pri rozhodovaní?

[1] Na túto otázku medzi filozofmi neexistuje zhoda: pozri napr. prieskum medzi filozofmi: http://philpapers.org/surveys/results.pl.

[2] Za túto poznámku ďakujem Otakarovi Horákovi.

[3] Pozri napr. rozhovor s Josua Greenom na túto tému na: https://dennikn.sk/84655/obetovali-ste-jedneho-aby-ste-zachranili-piatich.

[4] Za túto poznámku ďakujem Lenke Kostovičovej.

[5] Za preklad ďakujem Otakarovi Horákovi.

[6] Video trvá menej ako jednu minútu. Môžete si ho pozrieť na www.theinvisiblegorilla.com.

[7] Bližšie pozri Kostovičová (2011).

[9] Za túto poznámku ďakujem Otakarovi Horákovi.

[11] Na určenie kauzality  možno metodoligicky pracovať s randomizovaným experimentom s kontrolnou skupinou, ktorý bližšie opisujeme v rámčeku 46.

[12] Coates (2012) poznamenáva, že hormóny nespôsobujú určité ľudské správanie: skôr zohrávajú podobnú úlohu ako lobistická skupina, ktorá odporúča človekú a tlačí ho do istých reakcii, aktivít.  Avšak ľudský mozog sa tomu nemusí podriadiť.  Človek si môže vybrať, ako koná.